"Tisíc žiarivých sĺnk" je príbeh dvoch žien. Mariam má iba 15 rokov, keď ju pošlú do Kábulu, aby sa vydala za 45-ročného Rašída. O dve desaťročia neskôr vyrastie medzi ňou a dospievajúcim dievčaťom zo susedstva silné puto podobné vzťahu matky s dcérou. Keď sa dostane k moci Taliban, už aj tak krutý život sa zmení na zúfalý boj s hladom, krutosťou a neustálym strachom. Láska však dokáže ľudí doviesť k nečakaným činom a prekvapivými hrdinstvami prekonať aj nesmierne bolestivé prekážky.
Hosseini ponúka opäť mimoriadne silný a dojemný príbeh na pozadí krutej reality života žien v islamskom svete. Podmaňuje si čitateľa a vťahuje ho do príbehu bez nejakých sofistikovaných kompozičných prostriedkov. Oproti prvej knihe dokáže lepšie načasovať zvraty a pointy, pohráva sa so spádom deja a naplno využíva svoj brilantný rozprávačský talent.
Na osude dvoch žien odkrýva rôzne vrstvy v ortodoxnom moslimskom patriarcháte, zmeny afganskej spoločnosti počas sovietskej invázie, vojny mudžahedínov a dosahy talibanského práva šaríja. Z románu doslova cítiť utrpenie, poníženie a zvraty, v ktorých sa miešajú každodenná krutosť v Kábule so surovosťou dejín. Základná zbraň Hosseiniho – silné emócie, kvalitne vykreslené postavy, cit pre melodrámu, ktorá však neskĺzava do prehnanej gýčovosti - strhne čitateľa a zasiahne na miestach, ktoré autor chcel zasiahnuť. „Tisíc žiarivých sĺnk“ sa tak stáva nádherným príbehom o sile rodiny, priateľstva a lásky v krutom svete ťažko skúšanej krajiny.
Exkluzívna ukážka z knihy "Tisíc žiarivých sĺnk":
Tretia časť
27.
„Vieš, kto som?“
Oči dievčaťa sa zachveli.
„Pamätáš si, čo sa stalo?“
Pery sa mu zatriasli. Zavrelo oči. Ťažko prehltlo. Rukou si pošúchalo ľavé líce a nečujne niečo povedalo.
Mariam sa k nemu naklonila.
„Ucho,“ šeplo dievča. „Nepočujem na toto ucho.“
* * *
Prvý týždeň dievča iba spalo vďaka ružovým pilulkám, ktoré Rašíd kúpil v nemocnici. V noci blúznilo. Niekedy hovorilo nezmysly, vykrikovalo, volalo mená, ktoré Mariam nepoznala. Plakalo zo spánku, budilo sa rozrušené, spotené a skopávalo zo seba prikrývky. Vtedy ho Mariam musela držať. Boli dni, keď stále vracalo. Vydávilo všetko, čo sa Mariam podarilo doň dostať.
Inokedy bolo úplne pokojné. Vtedy na Mariam s Rašídom zízal spod prikrývky len pár opuchnutých očí a na ich otázky občas pery dievčaťa temer nečujne zašeptali jednoslovnú odpoveď. V niektoré dni sa dievča správalo ako malé dieťa. Keď sa ho Mariam a Rašíd pokúšali nakŕmiť, metalo hlavou zboka nabok. Len čo sa k jeho ústam priblížila Mariamina lyžica, zmeravelo. No čoskoro ho vzdor unavil a rezignovalo. Záchvaty vzdoru vystriedala apatia.
Rašíd prikázal Mariam, aby dievčaťu potierala antibiotickou masťou rezné rany na tvári a krku aj švy na pleci, predlaktiach a lýtkach. Mariam rany obviazala a obväzy pravidelne menila a prala. Vždy, keď dievča potrebovalo vracať, stála pri ňom, zhrnula mu vlasy dozadu a držala ich, aby mu nepadali do tváre.
„Ako dlho zostane?“ opýtala sa Rašída.
„Kým jej nebude lepšie. Veď sa na ňu pozri. Ešte nie je v takom stave, aby mohla odísť. Chúďa.“
* * *
Dievča našiel Rašíd. On ho vyslobodil spod trosiek.
„Šťastie, že som bol doma,“ hovoril. Sedel na skladacej stoličke vedľa Mariaminej postele, na ktorej teraz dievča ležalo. „Mala si veru šťastie. Vyhrabal som ťa vlastnými rukami. Z pleca ti trčal takýto veľký kovový úlomok…“ Roztiahol palec a ukazovák a ukázal rozmer úlomku, podľa Mariaminho odhadu aspoň dvakrát taký veľký, ako bol v skutočnosti. „Takýto bol. Myslel som si, že bude treba kliešte. Tak hlboko uviazol. No, našťastie, nie je to nič vážne. A čo nevidieť budeš nau socha. Zdravá ako rybička.“
Rašíd zachránil aj hŕstku Hakimových kníh.
„Zo všetkého ostatného zostal len prach. Bohužiaľ, zvyšok rozkradli.“
Prvý týždeň pomáhal Mariam starať sa o dievča. Jedného dňa sa vrátil domov z práce s novou prikrývkou a vankúšom. Ďalší deň s fľaštičkou piluliek.
„Vitamíny,“ povedal.
A on povedal Laile aj novinu, že dom jej kamaráta Tarika je už obsadený.
„Darček,“ zaškeril sa. „Od jedného zo Sajjafových veliteľov trom mužom z jeho oddielu. Dar. Ha-ha!“
Tí traja muži boli v skutočnosti ešte len chlapci s opálenými, mladučkými tvárami. Mariam ich vídavala, keď prechádzala okolo. Vždy boli oblečení v uniforme, čupeli pri predných dverách Tarikovho domu, hrali karty a fajčili, a ich kalašnikovy sa opierali o stenu. Robustný chlapec so sebavedomým, pohŕdavým správaním bol ich vodca. Najmladší z nich bol zároveň aj najtichší a zjavne nezapadol do kruhu svojich bezstarostne sa správajúcich kamarátov. Keď Mariam prechádzala okolo nich, zvykol sa usmiať, pokývať hlavou a pozdraviť salam. A keď to urobil, jeho navonok samoľúby výzor opadol a Mariam zachytila záblesk dosiaľ neskazenej skromnosti.
Potom jedného dňa do domu vpálili rakety. Neskôr sa objavili fámy, že ich vystrelili Wahdatovi Hazari. Ešte nejaký čas po udalosti zbierali susedia rozmetané kusy tiel chlapcov.
„Koledovali si o to,“ prehodil Rašíd.
Mariam si pomyslela, že dievča malo mimoriadne šťastie, že vyviazlo len s relatívne malými zraneniami z takej vážnej situácie, keď raketa premenila jeho dom na dymiace trosky. Dievča sa postupne cítilo lepšie, začalo viac jesť, umývať si vlasy, kúpať sa vo vani. Začalo jedávať dolu s Mariam a Rašídom.
No potom sa neočakávane vynorili spomienky a dievča odrazu len zanovito mlčalo, prípadne reagovalo grobiansky. Uzavrelo sa do seba alebo vybuchlo. Cez deň iba mdlo civelo. V noci ho desili nočné mory. Prepadávali ho náhle záchvaty smútku. Zvracalo.
Niekedy sa dostavila ľútosť.
„Ja by som tu nemala byť,“ zavzlykalo jedného dňa.
Mariam jej práve prezliekala obliečky. Dievča sedelo na podlahe, otlčené kolená krčilo pod bradou a sledovalo ju.
„Otec chcel vyniesť škatule sám. Tie knihy. Povedal, že sú pre mňa príliš ťažké. Ale ja som ho predbehla. Bola som nedočkavá. Keď sa to stalo, ja som mala byť v dome, nie on.“
Mariam pozapínala obliečky a povedala dievčine, že si už môže ľahnúť do postele. Pozrela na ňu, na jej svetlé kučery, štíhly krk a zelené oči, široké lícne kosti a plné pery. Spomenula si, že ju vídavala ako celkom maličkú potkýnať sa na ulici za mamou cestou k peci tandúr alebo dokonca niesť sa na pleciach mladšieho brata, toho s chumáčom chlpov na uchu. Videla ju aj hrať sa guľôčky s tesárovým synom.
Dievča na ňu hľadelo, akoby čakalo od Mariam múdre slová povzbudenia. Ale akú múdrosť mu mohla Mariam ponúknuť? Ako ho mohla povzbudiť? Mariam si spomenula na deň, keď pochovali Nanu, a na to, ako málo ju vtedy utešili slová mullu Faizulláha, ktorý jej citoval verše z Koránu.
Požehnaný je Ten, v Ktorého rukách je kráľovstvo a Ktorý má moc nad všetkým, Ktorý stvoril smrť aj život a Ktorý ťa môže nimi skúšať.
Alebo keď jej hovoril o vine: Takéto myšlienky nie sú dobré, Mariam džo. Zničia ťa. Nebola to tvoja vina. Nie, nebola.
Čo má povedať tomuto dievčaťu, aby zmiernila jeho trápenie? Napokon sa však ukázalo, že netreba vravieť nič, pretože tvár dievčaťa sa skrivila a vtom už bolo na štyroch, kričiac, že musí vracať.
„Počkaj! Zadrž. Donesiem vedro. Nie na dlážku! Práve som ju umyla… Ach. Ach. Chodaja. Bože.
* * *
Potom jedného dňa, asi mesiac po výbuchu, ktorý zabil rodičov dievčaťa, zaklopal na dvere nejaký muž. Mariam otvorila. Oznámil jej, čo ho privádza.
„Dole sedí nejaký muž a chce sa s tebou rozprávať,“ prišla povedať dievčaťu.
Dievča zodvihlo hlavu z vankúša.
„Povedal, že sa volá Abdul Šarif.“
„Nepoznám žiadneho Abdula Šarifa.“
„Tak či onak, je tu a chce ťa vidieť. Musíš zísť dole a porozprávať sa s ním.“
29.
„Je mi naozaj ľúto,” povedal dievčaťu Rašíd, keď si bral tanier plný ryžovo-zeleninovej mastavy a mäsových guliek z rúk Mariam bez toho, aby na ňu pozrel. „Viem, že ste boli veľmi blízki… priatelia. Od detstva spolu. Strašné, čo sa stalo. Umiera priveľa mladých afganských mužov.“
Dívajúc sa na dievča, netrpezlivo zakýval na Mariam a ona mu podala obrúsok.
Roky Mariam hľadela, ako jedol. Svaly na spánkoch mu pulzovali, jednou rukou si z lepkavej ryže šúľal malé guľôčky, opakom druhej utieral mastnotu z kútika úst a striasal zablúdené ryžové zrniečka. Celé roky na ňu pri jedle ani nepozrel, len bez slova žul. Odmietavé ticho, ako v súdnej sieni pred vynesením verdiktu, potom prerušil vyčítavým odvrknutím, nesúhlasným ccekaním, jednoslovným rozkazom, aby priniesla ďalší chlieb, vodu.
Teraz jedol lyžicou. Ústa si utieral obrúskom. Povedal lotfan, keď si prosil vodu. A hovoril. Duchaplne a sústavne.
„Podľa môjho názoru sa Američania v Hekmatjárovi zmýlili. Tvrdím, že vyzbrojili nesprávneho muža. Americká tajná služba CIA mu v osemdesiatych rokoch posielala zbrane, aby bojoval proti Sovietom. Dnes sú Sovieti preč, a on má stále zbrane a teraz ich obracia proti nevinným ľuďom, ako boli tvoji rodičia. A toto nazýva džihád. Fraška je to. Čo má džihád so zabíjaním žien a detí? CIA mala radšej podporovať veliteľa Massúda.“
Mariam nevdojak zdvihla obočie. Veliteľ Massúd? V hlave sa jej vybavili nedávne Rašídove reči, že Massúd je zradca a komunista. Bol však pôvodom Tadžik. Rovnako ako Laila.
„To je slušný chlapík. Čestný Afganec. Muž, čo sa úprimne snaží o mierové riešenie.“
Rašíd pokrčil plecami a vzdychol si.
„No v Amerike na to kašlú. Je im jedno, že sa tu navzájom zabíjajú Paštúni, Hazari, Tadžici a Uzbeci. Koľko Američanov vôbec dokáže rozlíšiť jedných od druhých? Netreba od nich očakávať nijakú pomoc. Teraz, keď sa Sovietsky zväz rozpadol, sme im už nanič. Svoju úlohu sme splnili. Pre nich je Afganistan len kenarab, špinavá jama na hovná. Prepáč moje vyjadrovanie, ale je to tak. Čo si o tom myslíš, Laila džan?“
Dievčina niečo nezrozumiteľne zamrmlala a lyžicou gúľala mäsovú guľku po obvode taniera.
Rašíd zamyslene prikývol, akoby povedala najmúdrejšiu vec, akú kedy počul. Mariam musela odvrátiť zrak.
„Vieš, s tvojím otcom, Boh mu daj pokojné odpočinutie, sme zvykli takto diskutovať. Bolo to ešte pred tvojím narodením. Nekonečné debaty o politike. A o knihách. Či nie tak, Mariam? Ty si to pamätáš.“
Mariam si radšej chytro usrkla vody, aby nemusela odpovedať.
„Dúfam, že ťa nenudím rečami o politike.“
Neskôr, keď bola Mariam v kuchyni a ukladala špinavý riad do nádoby so saponátovou vodou, zovrela jej žalúdok úzkosť. Ani nie tak pre to, čo povedal, pre tie krikľavé lži a neprirodzený súcit, ani preto nie, že odkedy dievča vyhrabal spod trosiek, jej sa viac nedotkol.
Dôvodom bol ten strojený prednes. Ako na nejakom predstavení. Nesmelý a dojemný pokus zaujať. Očariť.
A zrazu Mariam vedela, že sa jej podozrenie naplnilo. Akoby ju omráčil úder päsťou do hlavy. S hrôzou pochopila, že to, čoho je tu práve svedkom, nie je nič iné ako dvorenie.
* * *
Keď sa napokon vzchopila, šla do jeho izby.
Rašíd si zapálil cigaretu a povedal: „Prečo nie?“
Mariam hneď pochopila, že je porazená. Spolovice dúfala, nádejala sa, že všetko poprie, bude predstierať prekvapenie, možno dokonca pobúrenie nad tým, čo mu naznačuje. A ona mohla byť na koni. Mohlo sa jej podariť zahanbiť ho. No on jej svojím chladným priznaním a vecným tónom všetko odhodlanie sfúkol. „Sadni si, skôr než mi tu odpadneš a rozbiješ si hlavu.“
Mariam si mechanicky sadla na skladaciu stoličku vedľa jeho postele.
„Podaj mi popolník,“ povedal.
Poslušne urobila, ako jej kázal.
Rašíd mal istotne šesťdesiat alebo aj viac, rozmýšľala. V skutočnosti on sám nevedel, koľko má presne rokov. Vlasy mu už ošediveli, no ešte vždy bol mocný. Mal ochabnuté očné viečka a vráskavú, drsnú kožu na krku. Líca mu prevísali viac, než keď bol mladší. Ráno sa trocha hrbil. No mal mohutné plecia, hrubý trup, silné ruky a bachraté brucho, ktoré sa objavilo v miestnosti vždy skôr než ktorákoľvek iná časť jeho tela.
Mariam si pomyslela, že po tých rokoch vyzerá podstatne zachovalejšie ako ona.
„Musíme túto situáciu legalizovať,“ povedal, pohrávajúc sa s popolníkom na bruchu. Samopašne zošpúlil ústa. „Budú sa šíriť reči. Nepôsobí počestne, keď tu býva nevydatá mladá žena. Škodí to môjmu dobrému menu, ale aj jej povesti. A musím povedať, že aj tvojej.“
„Prešlo osemnásť rokov,“ povedala Mariam. „A nikdy som ťa o nič nežiadala. Ani o jedinú vec. Ale teraz ťa prosím.“
Vdýchol dym z cigarety a potom ho nechal pomaly unikať z úst. „Nemôže tu len tak zostať, ak toto navrhuješ. A nemôžem ju ďalej kŕmiť a šatiť, a nemôže tu takto prespávať. Ja nie som Červený kríž, Mariam.“
„Ale prečo toto?“
„A čo sa ti nepáči? No čo? Že je príliš mladá? To si myslíš? Má štrnásť. Už nie je dieťa. Ty si mala pätnásť, nepamätáš sa? Moja mama mala štrnásť, keď som sa narodil. Trinásť, keď sa vydávala.“
„Ja… ja nechcem,“ vydala zo seba Mariam, úplne stuhnutá od zhnusenia a bezmocnosti.
„Teba do toho nič. To je len jej a moje rozhodnutie.“
„Som príliš stará.“
„Ona príliš mladá, ty príliš stará… Samé nezmysly.“
„Naozaj som príliš stará. Som s tebou pridlho, aby si mi toto urobil,“ povedala Mariam, húžvajúc si sukňu tak silno, až sa jej roztriasla ruka. „Pristará, aby si zo mňa po toľkých rokoch spravil ambagh.“
„Nedramatizuj. Robí sa to bežne a ty to vieš. Moji priatelia majú dve, tri či štyri ženy. Veď tvoj vlastný otec mal tri. A navyše to, čo sa chystám urobiť, spravila kopa mojich známych už dávno. Veľmi dobre vieš, že je to tak.“
„Ja to nedovolím!“
Rašíd sa len trpko pousmial.
„Je tu ešte iná možnosť,“ povedal a poškrabal si jednu nohu zhrubnutou pätou druhej. „Môže odísť. Nebudem jej stáť v ceste. No obávam sa, že ďaleko nezájde. Bez jedla a vody, bez rupije vo vrecku. S guľkami a raketami nad hlavou… Čo myslíš, koľko dní môže unikať, až ju napokon unesú a znásilnia alebo hodia do priekopy s podrezaným hrdlom? Alebo aj jedno, aj druhé, aj tretie?“
Zakašľal a napravil si vankúš za chrbtom.
41.
Keď sa peniaze minuli, na ich život vrhol tieň hlad. Mariam ohromilo, ako rýchlo sa podstatou ich existencie stalo jeho tíšenie.
I neomastená varená biela ryža bez mäsa a bez šťavy bola teraz výnimočnou hostinou. Vynechávali mäso s desivo narastajúcou pravidelnosťou. Rašíd z času na čas priniesol domov sardinky v konzerve a drobivý suchý chlieb, ktorý chutil ako piliny. Inokedy ukradnuté vrecko jabĺk, za čo v prípade pristihnutia hrozilo odseknutie ruky v zápästí. V predajni potravín obozretne vopchal do vrecka plechovicu raviol, ktoré rozdelili na päť porcií. Zalmaj dostal najväčšiu. Na večeru jedli surovú repu posypanú soľou, povädnuté listy šalátu a očerneté banány.
Možnosť umrieť hladom sa náhle stala reálnou. Niektorí ľudia sa rozhodli viac nečakať. Mariam počula o vdove zo susedstva, ktorá rozmrvila suchý chlieb, pofŕkala ho jedom na potkany a nakŕmila ním svojich sedmoro detí. Najväčšiu porciu si nechala pre seba.
Azize začali spod kože vyčnievať rebrá a z líc sa jej stratil všetok podkožný tuk. Lýtka jej stenkli a pokožka nadobudla odtieň slabého čaju. Keď ju Mariam zobrala na ruky, cítila, ako jej cez napnutú kožu na bokoch trčia bedrové kosti. Zalmaj, malátny ako handra, s apaticky privretými očami, polihoval kdekade po dome alebo ležal otcovi v lone. Keď nazbieral energiu, plakal, až sa unavil a zase zaspal. No jeho spánok bol nepokojný a prerušovaný. Keď sa Mariam postavila, pred očami sa jej mihali biele bodky. Hlava sa jej krútila a v ušiach nepretržite hučalo. Spomenula si, čo hovorieval mulla Faizulláh o hlade, keď sa začínal Ramadán: Dokonca aj hadom uštipnutý človek zaspí, no hladný nie.
„Moje deti umrú,“ zastenala Laila. „Priamo pred mojimi očami.“
„Neumrú,“ povedala Mariam. „To nepripustím, neboj sa. Všetko bude v poriadku, Laila džo. Už viem, čo urobím.“
Foto: Ikar, plasticclouds a Jang
