Poznáte pseudointelektuálov, ktorí vyhlasujú, že baviť sa o počasí je pod ich úroveň? A povýšenecky sa dívajú na tých, ktorí začínajú rozhovor s neznámym o problémoch s dopravou? Podľa mňa sa práve toto očakáva od prvotnej spoločenskej konverzácie, ktorá sa potom - ak si diskutéri "sadnú" - môže rozrásť a rozšíriť na množstvo ďalších tém. Teda nie je to ani tak môj názor, i keď s ním súhlasím, ale názor vynikajúceho nemeckého psychológa a biológa Franka Naumanna. Jeho knižka "Umění konverzace" ponúka veľa užitočných rád, praktických podnetov a nápadov, ako lepšie diskutovať. Súhlasím s jeho názorom, že s trochou námahy a cvičenia sa dá schopnosť konverzovať naučiť . Sám som bol kedysi mlčanlivý, samotársky melancholik, ktorý veľa toho nenahovoril a hoci aj dnes radšej počúvam, ako hovorím, dokážem už ľahšie komunikovať. A nie je to len vekom, či skúsenosťami, ale najmä zámerným tréningom.
Tak napríklad strach z nadväzovania nových kontaktov . Profesor Naumann radí nájsť si spôsob či miesto, kde sa dajú oslovovať ľudia. Stačí sa na ulici pýtať na to, koľko je hodín (predtým si zložte z ruky hodinky, aby ste nevyzerali ako idiot) alebo na konkrétnu ulicu či nejakú budovu. Spýtajte sa na zastávke, či už išiel ten a ten spoj. Nechajte si poradiť - téma sa vždy nájde. Ja som si kedysi našiel prácu v novinovom stánku, kde človek jednoducho musí komunikovať. Neodbil som zákazníkov iba tým, že som im podal časopis, cukrovinku alebo čokoľvek žiadali. Snažil som sa okamžite komunikovať, usmerniť, poradiť ( "Dobrý, ktorý televízny program je ešte na tento týždeň?" "Je ich viacero, napríklad tento, ale už končí o dva dni. Tamten sa končí až cez víkend, ale napríklad mne sa zdá trošku neprehľadný, čiernobiely... Sledujete najmä naše programy alebo skôr satelitné?" "Hlavne naše, satelit nemám." "Tak to je najlepší asi tento....") Vždy k tomu treba pridať úsmev a ak ste na strane žiadateľa vy, nesmie chýbať zreteľné poďakovanie.
Existuje niekoľko zásad správnej komunikácie :
- Nesnažte sa byť za každú cenu zaujímavý, neskáčte do reči, radšej počúvajte a zaujímajte sa o toho druhého.
- Dávajte otvorené otázky, čiže prečo, ako, kedy?
- Nepoužívajte zápory a negatívne slová (" Neznášam, keď... " " Nepáči sa mi, že... ")
- Úsmev, dobrá nálada, energia - to všetko je mimoriadne dôležité, láme to ľady a vysiela tomu druhému pozitívne signály.
- Hľadajte spoločné témy, koníčky.
A propos, témy konverzácie. Frank Naumann radí, ktoré témy sú vhodné a bezpečné, ktoré zasa predstavujú tanec medzi vajciami. Nevhodné sú napríklad detailné spomienky na detstvo a mladosť, narážky na dialekt a krajové zvláštnosti, všetko abstraktné a teoretické (zvádza to diskutérov k poučovaniu), prílišné vychvaľovanie sa, či naopak pesimistické a skeptické vyjadrovanie. Podľa psychológov zvykneme posudzovať charakter druhých podľa spôsobu vyjadrovania - kto sa vyjadruje prevažne negativisticky, je rýchlo považovaný za negatívnu osobnosť. Často si pri diskusii nevšimneme tri základné pasce: politika - životopis - hodnotiace porovnávanie. Málokedy sa partneri v diskusii zhodnú na týchto oblastiach a čím sa človek hlbšie zamotáva do nepríjemných tém, tým sa ťažšie z nich dostáva. Medzi tabuizované témy určite patrí aj náboženstvo, peniaze, choroby, duševné krízy a trápne/netaktné otázky.
Vhodné témy na konverzáciu sú:
- bydlisko, krajina, mesto, štvrť (nával v doprave, problém so sprejermi, žobrákmi, možnosti nákupu, kultúrne príležitosti, akí sú obyvatelia ap.)
- partnerstvo, rodina, deti (každý rád porozpráva o svojom miláčikovi, ale pozor na intímnosti, vystatovanie sa a klebety)
- profesia a štúdium ( "Čo sa vám na tejto práci páči?" "Ako vyzerá váš pracovný deň?" "Dá sa skĺbiť takáto práca s rodinou?" ) Tabu sú samozrejme platy, odborné rozhovory a nevyužívať rozhovor na profesionálne poradenstvo ( "Vy sa fakt venujete vešteniu? Tak mi teda povedzte, len tak zo srandy, čo ma čaká..." )
- koníčky, aktivity vo voľnom čase a šport (o tom, čo robíme radi, radi aj rozprávame, no nie?)
A existuje množstvo ďalších zaručených tém ako cestovanie a dovolenka, domáce zvieratá, turistika ai.
Prirodzene, nie vždy môže nadviazanie nového kontaktu alebo diskusia na recepcii, večierku dopadnúť dobre. Vtedy netreba vešať hlavu, ale otriasť sa a ísť ďalej. Nikto učený z neba nespadol a základom je zhovievavosť k vlastným chybám . Asi skutočne platí, že kto nič nerobí, nič ani nepokazí.
Kniha Franka Naumanna "Umění konverzace" samozrejme nie je dokonalá. Autor sa sem-tam opakuje a niekedy vysvetľuje veci aj dva-tri krát za sebou. Niektoré rady sa podľa mňa nedajú aplikovať v našom prostredí. Napriek tomu je to cenná príručka medziľudskej komunikácie a kto vie čítať aj medzi riadkami, nájde množstvo zaujímavých a užitočných informácií. Ako sa v spoločnosti necítiť ako outsider? Ako vybabrať s problematickými spoločníkmi (veční hladoši, obchytkávači, mudrci, vysedávači, baviči...) Ako vykľučkovať z nedorozumení a faux pas? (knižka ponúka techniky prvej pomoci a záchranné brzdy). Kedysi som závidel zdravotným sestričkám, lekárom, či predavačkám ako dokážu ľahko konverzovať. Podľa mňa však neraz stačí niekoľko viet vyslovených s úsmevom a záujmom, a všetko ide zrazu akosi samo...
Foto: Wordpress.com a Martinus
