Tak toto som ja, Martinka . No dobre, nevyzerám možno super upravená, ale čo chcete v tretej minúte života? To bol teda šok. Najskôr som cítila také nepríjemné sťahy, akoby ma čosi tlačilo k východu z môjho malého brlôžka. Tak som si ešte trošku zakopkala a upchala som ho, nech sa mi sem nedostanú. To som ich ale prekabátila, čo? Ja nie som taká hlúpa, ako by sa zdalo.
Ale prerátala som sa. Začala sa mi krútiť hlavička, mamine vraj dali akýsi urýchľovač. Počula som ju ako vzdychá a ocino čosi mrmle. „Ide to super, si silná, statočná, ľúbim ťa,“ opakoval stále. A čo ja? Mňa nikto neocení, ako sa dokážem v pauzách medzi tými tlakmi vzoprieť a lepšie zablokovať východ? Mamine dávajú niečo dýchať. Rajský plyn tomu hovoria, ale od raja to má ďaleko. Cítim sa síce povznesene, ale nedokážem triezvo a rozumne uvažovať.
Preboha. Keď si teraz spomeniem na to, čo prišlo potom. Mamina začala silnejšie tlačiť, tety a ujo v bielom – neskôr som vypátrala, že to bol ujo doktor a tety sestričky – pobiehali okolo a nabádali „Zatlačte!“ Čo ste sa zbláznili? pomyslela som si. Veď to nepôjde. A vôbec, ja chcem zostať tu! Nikam nejdem a basta. Júj, čo to je? Nedá sa ničoho zachytiť, šmýkam sa k východu. Au, moja hlavička, to nie je príjemné. To akoby ste chceli prevliecť ťavu cez dierku v ihle! Jaj, už idem von, čelo, noštek, ústočká, krk.. Hups. A už mám hlavičku vonku, to bola ale drina. Ale čo to? Oni ma ťahajú ďalej, už mi idú aj pliecka, telo, nohy...pozóór, haló, buďte opatrní...bééé, bééé....
Tak toto som si prežila, ja úbohá osôbka. Mamina je tiež akási spotená a zničená, ale ju nemuseli ťahať cez lievik!
Ocino prestal nervózne pobehovať a nová teta doktorka ho uisťovala, že všetko je v poriadku. Že plakať musím. Prešla som totiž do prostredia, kde je o takmer 20 stupňov menej. Tiež som sa vraj zľakla, keď som sa pokúsila prvý raz nadýchnuť. „Reflexný plač jej otvára dýchacie cesty, tak to má byť,“ ubezpečovala teta vystrašeného ocina. Cha-cha. To bol pohľad. Mali ste ho vidieť. Len tam stŕpnuto stál, v ruke držal akýsi malý prístroj a nervózne prešľapoval. „Tak foťte, otecko,“ musela ho upozorniť teta doktorka. A pridala som sa aj ja, aby sa konečne prebral a poriadne som kričala. Nech vie, čo som zač!
Inak, poviem vám, tá teta doktorka musí byť voči mne poriadne zaujatá. Naťahovala ma, ťahala za ruky, krčila mi nohy. Do hrdielka mi vopchala akúsi hadičku, tak som jej do nej čosi zachrapčala. Otvárala mi očká. Obracala ma zo strany na stranu, akoby som bola nejaký balík. Potom na položila na akýsi meter – vraj 53 centimetrov. Preložila ma na studené biele čudo a vraví „3550 gramov“. „A zapíšte čas – 01:07.“ Kázala druhej tete. Nato ma zabalili do teplučkej perinky a dali ma na chvíľku k maminke. Potom ma ešte držal ocino. Žeby to bol nejaký preborník, to sa povedať nedá. Ale zvyknem si. Akosi sa mi tu začína páčiť, tak tu asi zostanem. A nejaká som unavená, tak si idem pospať, dobrú...
