Celých osem dní som si užívala bez rodičov...teda aspoň tak si ma doberal ocko. „Keď budeš v puberte, dáš všetko na svete za takýchto pár dní.“ A nebolo mi zle – každé ráno sme išli zbierať rosu do záhrady, púšťali sme si peknú hudbu a hlavne, bola pri mne „Ea“. Tak volám psíka, čo majú starkí. Všetci mu hovoria Skyla, ale mne sa viac páči Ea. Hneď po prebudení sme sa pozdravili: ona mi oblízala rúčky a ja som ju poťahala za ňufák. Myslím, že sme nadviazali celkom hodnotný vzťah.
Za ten uplynulý mesiac som toho zažila hodne. Páčilo sa mi hlavne jedlo. Okrem mliečka, ktoré už poznám dokonale, mi chutia aj všelijaké kašičky. Najskôr mi dávali zeleninku.
Dobrá bola brokolica, karfiol, zemiačik, mrkvička, ale ešte viac mi zachutilo ovocie. Taký banán zo slivkami je na zabitie. Alebo sladučká marhuľka, broskyňa či hruška. Občas to je tvrdé, má to akési kúsky, ktoré sa mi veľmi nechcelo žuvať, ale pomaly si zvykám. Čo už, keď to maminka a ocko nevedia poriadne roztlačiť. A teraz vám niečo prezradím...ale nikomu ani muk! Babka mi dala do ruky aj kúsok rožka, ktorý som sa snažila obhrýzať ( „Ale kdežé, to sme jej dali len akože do ruky, určite si neodhryzla“ – pozn. zapisovateľa na základe výpovede obvinenej babky). A tiež som si ždipkala z knedle – celkom dobre sa ňou zajedala kašička zo zemiakov, mrkvičky a mäska. Nuž, hotové obžerstvo uplynulý mesiac.
Čo sa mi však nepáčilo – dostala som náušničky. Teda nie do ruky v škatuľke, ale priamo do ušiek . Maminka bola so mnou u tety doktorky, ocko sa vraj na to nemohol pozerať. Stále lamentoval, že je to riziko, že sa môže poškodiť akýsi akupresný bod (akupresúrny, pozn. zapisovateľa), že môžem dostať infekciu a všeličo iné. Aj teta doktorka povedala, že do šiestich mesiacov by sa malo počkať, lebo ušnica malej slečny, je ešte malá a vyvíja sa. Túto podmienku som však splnila. Tiež vraj majú dávať na mňa pozor, aby som si boľavé ušká nechytala a neťahala, lebo hojenie ranky sa môže predĺžiť a môže mi to zahnisať. Tak uvidíme. Človek by nepovedal, že to bude taká veda, prepichovanie ušiek.
Údajne som strašne zvedavá. To tvrdí ocko, ale my ženy nie sme nikdy príliš zvedavé, však? Je pravda, že všetko si obzerám viac ako predtým. Keď ma kúpu vo vani, rada špliecham, ochutnávam vodu a sem-tam sa mi podarí uchmatnúť aj to biele mazľavé čudo, ale to mi veľmi nechutí. V kočíku zasa napínam popruhy, ktorými ma tam väznia a všetko sledujem. Autá, domy, kríky, šuchtajúcich sa starčekov, ktorých s ockom obiehame ako na formule. No dobre, tak som trošku zvedavá. Ale v mojom veku to nie je nič zvláštne, čo poviete?
Foto: ocko, dedko, babka
