Ale inak si užijem dosť zábavy. S maminkou sme začali chodiť cvičiť. Sú tam aj iné detičky, ale mne sa najviac páči teta cvičiteľka. Skackáme na lopte, prevaľujeme sa, lozíme, tlieskame. Inak, tá lopta je zvláštna, taká veľká, mäkká. Maminka hovorí, že je to fitlopta a pomáha pri bolestiach chrbta, zlepšuje držanie tela, formuje postavu a odstraňuje stres. Tak to by som teraz rada vedela, čo z toho potrebujem ja. Ale, nech je akokoľvek, baví ma to a vždy sa teším na stredu.
Hrať sa dá so všetkým. Na to som prišla pri svojich potulkách po byte. V obývačke povyhadzujem ockovi z poličky všetky dévedéčka. Prelistujem knižky, na ktoré dočiahnem (hups, túto som trošku natrhla...rýchlo s ňou späť do poličky). Na chodbe ma zaujali hlavne papuče, v izbe sa mi občas podarí nepozorovane dostať pod stôl a zahrať sa s káblikmi. A v kuchyni sa mi najviac páčia sitká, varešky, misky. Babka s dedkom mi dali takú farebnú trúbku, na ktorej som po chvíli tréningu vedela trúbiť. Ocko si povzdychol, že mi dali do ruky zbraň, ktorou im teraz môžem spoľahlivo brnkať na nervy, ale ja mám iný názor: takto u mňa podporia rozvoj sluchového vnímania a hudobného cítenia. Alebo sa mýlim?
Už som veľká slečna. Používam totiž nočník. Síce zatiaľ ibanáhodne a občas, ale aj to sa ráta, nie? Spočiatku som tomu veľminerozumela. Posadili ma na také žlté čudo a vraj – cikaj, kakaj. A čosom ja na motúzik, že len tak na pokyn? Keď to príde, tak to príde ahotovo! No ale keď sa mi minule podarilo urobiť do nočníka malú mláčku,robili z toho veľké haló. Stáli nado mnou, chválili ma, bozkávali,hladkali a všetko mi to ukazovali – a to aj napriek tomu, že tam bolosotva desať kvapiek. Pch! Ja viem byť aj väčšia slečna. Veď ma skústedať bez plienky na koberec a uvidíte!Cítim sa ako pri mori. Ocko ma vezme na ruky, postavíme sa k oknu a pozorujeme ako tam lietajú holuby a čajky. Hlavne tie biele čajky sú príma. Ocko mi vtedy rozpráva, že čajky žijú hlavne na pobrežiach, ale toto sú čajky-turistky, ktoré si prišli pozrieť krásavicu na Dunaji. Úplne sa im tu z toho zakrútila tá ich malá hlavička, stratili orientačný zmysel a preto tu teraz lietajú okolo nášho činžiaka ako zmyslov zbavené. Vtedy ho maminka plesne, že čo mi balamutí rozum a vysvetlila mi, že sú to možno čajky smejivé, ktoré zimujú po celej Európe a takto v októbri-novembri sa vydávajú do vnútrozemia. Neviem, čomu mám veriť...ale maminka si zo mňa neuťahuje tak často ako ocko, tak to asi predsa len budú tie čajky-smejky.
Musím sa s vami podeliť ešte o jeden zážitok, po ktorom mi dáte za pravdu, že svet je nespravodlivý. Nesmiem sa totiž hrať s jedlom, ale maminka môže. Minule som ju videla, ako trhá rožok do mliečka, ako v rukách stláča akési cesto, naťahuje ho, šúľa. Ja nič podobné robiť nesmiem. Nemôžem hádzať kúsky chleba na zem, ani na ocka. Nemôžem capkať rukou do kašičky a potom po vláskoch. Nemôžem si kúsky brokoličky odkladať do rukáva. Proste, všade samé zákazy, obmedzenia, bariéry...už aby som mala 11 mesiacov. Potom sa vám znova ozvem, že ako sa mi darilo.
Tak ahojte. Vaša Martinka.
Foto: ocko
