Príbeh je na prvý pohľad jednoduchý. Palestínska rodina Abulhidžovcov žije v malebnej dedinke, živí sa pestovaním olivovníkov a dokonca sa kamarátia židovskí a arabskí chlapci. Po vzniku štátu Izrael v roku 1948 sa však všetko mení - stratia domov i pôdu a dostanú sa do utečeneckého tábora v Dženíne. Nikdy nepociťovali k Židom nenávisť, žili si pokojne, neplietli sa do politiky, napriek tomu ich vytrhli z rodnej zeme a „odhodili“. Navyše pri úteku Abulhidžovcov unesie izraelský vojak maličkého Ismaíla a vychováva ho so svojou neplodnou manželkou podľa židovských tradícií...
Smrť v Dženíne je neuveriteľne silný príbeh, ktorý podľa niektorých kritikov môže pomôcť Palestínčanom tak, ako Hosseiniho Majster šarkanov pomohol Afgancom.
Abulhawová opisuje bombardovanie, drancovanie židovských skupín, ktoré sa zmocňovali palestínske
„Horiace bábätká som namáčala do lavórov s vodou a pokúšala som sa zahasiť ich pokožku.
Keď som ich o polhodinu vytiahla, ešte vždy boli v plameňoch. Telá im neprestávali tlieť ani po niekoľkých hodinách v márnici.“
Ráno Amál Šammáová vytiahla telíčka z márnice, aby ich mohli pochovať.
Zhrozila sa, keď sa opäť rozhoreli.
Príbeh sa začína v roku 2002, keď sa Amál díva do hlavne samopalu izraelského vojaka (prečítať si to môžete TU). Jej očami potom retrospektívne zažívame poníženie a bolesť Palestínčanov, ktorí sa cítili podvedení.
„To, čo sa stalo Židom v Európe, za to nie sú zodpovední Arabi.
Žida tu žili odnepamäti a preto sem prúdia ďalší a ďalší. My sme boli presvedčení, že tí úbohí utečenci tu hľadajú útočisko, a oni zatiaľ zhromažďovali zbrane, aby nás vyhnali z vlastných domovov.“
Na osudoch palestínskej rodiny spoznávame, aké neuveriteľne silné sú emócie Arabov. „Keď cítime strach, ostatní sa trasú od hrôzy. Sme odmalička zvyknutí, že na nás mieria samopaly. Izraelská okupácia nás už v útlom detstve vystavuje extrémnym pocitom... keď žialime, plačú s nami aj holé skaly . A presne tak intenzívne aj ľúbime.“
Brieždenie v Dženíne je srdcervúci príbeh, ktorý sa vás dotkne. Skvele napísaný. V centre pozornosti sú stále bežní ľudia, ich pohľad na konflikt, vôľa prežiť a nádej, že sa raz vrátia do svojich rodných domovov. Jedinou výhradou voči autorke je, že sa evidentne stavia na stranu Palestínčanov, nedáva toľko priestoru druhej strane a Izrael je takmer čisto zosobnením zla. Chápem však, že chcela napísať príbeh palestínskej rodiny, jednoduchej a nezaťaženej politikou. Aj preto je na knihe vzácne práve to rozprávanie, reálny život a intímny pohľad do utečeneckého tábora...
