Krátko popoludní, malé bratislavské holičstvo. Sadám si do kresla a spúšťam svoju dlhoročnú nemennú žiadosť: „Všetko postupne skrátiť, do stratena, vzadu a na bokoch aj s mašinkou. “ Kaderníčka mi orosí vlasy a začína strihať.
„Ozaj, včera som prvý raz videla Rany lásky na veľkej obrazovke. Vieš, tej plazmatickej,“ oslovila „moja“ kaderníčka vedľa stojacu kolegyňu.
„Nehovor! A čo, aké to bolo?“
„Perfiš,“ cmukne labužnícky, zatiaľ čo ja mraštím čelo a snažím sa prísť na to, o čom hovoria. „Akoby som tam bola s nimi. A tie farby. Jééžiš, a Fabricio aký bol zrazu veľký!“
„No teda, ty sa máš. Ja som včerajšie časti nevidela, musela som obriadiť starkú...a ten César stále otravuje Mirandu s Alejandrom?“
Aha, nejaká vydarená latinskoamerická telenovela, zaplo mi. Prekvapil ma ľahký presun od starkej k telenovele a vzápätí sa na mňa spustil prúd informácií: že milionár Gonzales musel ísť, chudák, do väzenia. Že Bertha miluje Alejandra už od samého začiatku a to vidí aj sprostý. Že Fabricio je taký múdry – nenadarmo získal doktorát v Nemecku...
Úplne som si pri tej záplave noviniek zabudol užívať samotné strihanie. Nie však preto, že by ma to zaujalo. Ale zo sklamania.
Kdeže sú tie časy, keď som ako malý chlapec chodil s maminou do holičstva a podozvedal som sa všetko od varenia sviečkovej, kde sa dá kúpiť najlacnejšia knedľa až po klebety o našich susedoch?!
Kdeže sú tie časy, keď som začul, že susedovie Hanka je „v tom “, hoci má iba 16 rokov a ten pankhart z vedľajšej dediny na ňu kašle?
Kdeže sú tie časy, keď som sa dozvedel, ako sa otec mojej spolužiačky spíja do nemoty a rodičia Zuzky, do ktorej som bol šialene (a tajne) zaľúbený, sa sťahujú na Moravu? Samozrejme, aj s mojou Zuzkou...
Nie. Dnes sú to iba samé nepodstatné hlúposti, bulvár, kvázi-celebrity a vraj-smotánka.
Nič, čo by sa priamo dotýkalo môjho jednoduchého života.
Nič, čo by mi spôsobovalo zimomriavky.
Kdeže sú tie časy...
Foto: sceptiques.qc.ca, les-matematiques.u-strasbg.fr
