Trinásta komnata Richarda Müllera

 Príliš rozpačitopre mňa vyznel efekt dnešnej relácie o Rišovi Müllerovi.
Moderátor Jan Lacina,kĺzal akoby len po povrchu všetkého toho, čo o Rišovi vieme. Jedinézostáva, - opäť sme si to mohli pripomenúť. Vŕtanie sa v minulosti môžea malo by viesť k smerodajnej reflexií. To je to, čo Rišov malých šifrách ponúkol!
Lacinove komentárenesmerovali k otvoreniu trinástej komnaty. Na konci relácie tvrdil, že samu to možno podarilo. Myslím si, že nie. Nič prevratne nové tento dokumentneponúkol. To, čo som s napätím očakával neprišlo.
Ale Rišov posun jeevidentný. A asi to mohlo byť podstatným prvkom, ukázať novú víziu, ktorúRišo ponúkol, svojím novým videním vecí a života, i svojou tvorbou, povšetkom tom marazme v ktorom sa nachádzal.
Jožo Stopka,vyjadril Rišov názor, že najlepšou vecou bolo po všetkých tých excesoch,ukázať, že profíkom je. Stáť na pódiu sám, spievať a hovoriť dve hodiny,asi fakt nikto nedokáže. Na koncerte v Kutnej Hore, pred piatimi rokmi, som mal možnosť vidieťa počuť to. Na pódiu stál „veľký“, a priznám sa zdalo sa mii veľmi pokorený muž, v prejave to bolo citeľné, ale na kvalite sa toneprejavilo. Po koncerte, mi stihol povedať, že album Ten, čo hrávals Dežom, bolo jeho s Jarom najlepšie dielo. /súhlasím/
Akokoľvek subjektívne vyznejú moje riadky, somrád, že Rišov návrat, bol návratom hudobným, nie iným a o inom. Jeveľa ľudí, ktorým po tom všetkom zostal ľahostajným. Zvykli sme si nahudobníkov, ktorí nahrali s ním podstatnú časť jeho tvorby. Hudobne jeRišo dnes inde. Jeho výpoveď má však už úplne inúváhu. Pre mňa samotného už neznie jeho výraz tak presvedčivo, no verím, žeúprimnosť v ňom zostala.