Prebudil som sa ráno, bol otvorený oblok
lúče slnka volali ma, volali ma poď.
Prebral som sa vážne, pretrel oči hneď
prišla jar, po roku, vrátila sa späť.
Omámený životom, seba sa pýtam,
čo viac už môžem od prírody chcieť.
Ako topiaci slamky pevne sa chytám
príroda pomôž: k nebu chcem vzletieť!
Nemám však krídla, na zem zasa padám.
Slnko pritiahni ma svojimi lúčmi!
Nemám pevné miesto, nové si hľadám,
slnko tak pozri, vzlietnuť sa učím.
V duši sú miesta, v nich zastal čas,
je to čas zrenia a kvitnutia vonku.
Dlho je puk zavretý, tichý ako hlas,
prebudí sa od koreňa a vyrazí stonku.
Unavený od zimy, dvíham hore hlavu
ospalé viečko žmurká dobrú správu.
Práve teraz na jar, keď rok sa stretá s rokom
z postele vstávam, kráčam istým krokom.
Nepozerám za seba, na ten zimný šat.
Prišla jar...zas... učím sa mať rád!
