Vrátil som sa zo svätej omše. Slúžil som ju vo Vrbici, jednejz našich filiálnych dedín. Keďže polabsko je rovina na ktorú som nebolzvyknutý z čias pobývania na Vysočine, krajina ktorá sa pred vami otvára,leží ako na dlani. Ten malý kopček na ktorom stojí kostolík je vidno zďaleka.Vlastne, to nie je kostolík, to je katedrála, farníci by mi to mali za zlé,takto hovoriť o ich kostole. Kostol zasvätený svätému Havlovi, ktoréhokult nie je častý a známy, vraj stojí niekoľko desiatok metrov od miesta,kde stál pôvodný. Lenže pred sto rokmi, sa svah začal uvoľňovať, ľudianeváhali, kostolík rozobrali a postavili si nový, ktorému už nehrozilozosunutie. A neboli žiadny trochári. Posudzujem to vždy, keď vnímam túúžasnosť priestoru, ktorý ponúka interiér, cítim sa vždy ako mravec stratenýv cudzom mravenisku.
Začali sme tradične modlitbou sv. ruženca. Po ňom nasledovala sv. omša.Dnes opäť v červenom, spomínali sme si na vietnamských mučeníkov. Vôbec,tento týždeň v liturgickom kalendári je mučeníkov prevaha. V utorokspomienka na sv. Cecíliu pannu a mučenicu, v stredu spomienka, vlastnev našej královohradeckej diecéze slávnosť hlavného patróna sv. KlementaI., pápeža, dnes už spomínaných vietnamských mučeníkov, zajtra sv. KatarínyAlexandrijskej, panny a mučenice. No, ora pro nobis!
Na omši nás bolo so mnou deväť, realita polabia, Čiech vôbec. No nie je too počtoch a kvantite. Títo ľudia sú vždy vďační. Ich rodáci spred storokov, postavili veľký kostol, pretože veriacich v tom čase asi bolo oveľaviac. Dnes zostali len „trosky Izraela“.
Chodím tam rád! Pretože spolu dokážeme hovoriť, porozprávať sao bežných problémoch a radostiach života, a nie je to leno tom, prísť, odslúžiť, a odísť. Po omši nesiem sv. prijímanie jednejbabičke. Má 92 rokov, ale je čulá. Ešte prejde pár krokov po dome, lúštikrížovky, číta. Od pol štvrtej, kedy začína sv. omša sedí pri stolea modlí sa. Pozdravíme sa, pomodlíme, podám jej sviatostného Krista. Jejdcéra, naša organistka, mi pripraví čaj a niečo pod zub, porozprávame sa otom, čo je nového za posledný týždeň a rozlúčime sa. Odchádzam naplnenýa s radosťou v srdci. Nezažil a neurobil som dnes zase ničveľké, no vnútri cítim pokoj a dotyk Toho, ktorého som pred chvíľou niesolna srdci.
