Postavili ho otecso synom, neďaleko Košarísk. Každý kúsok materiálu museli postupne vyniesť nachrbte a v rukách. Spomínali, že si pripadali ako Foglar, keď postavilsvoj prvý zrub z doštičiek bedničiek na ovocie. Vedľa zrubu bol vstup dojaskyne. Táto, zdá sa mi, sa volala „Vlčie jamy“, ale nie som si istý. Raz,zrovna keď sme tam boli, prišli jaskyniari. Nedalo mi neuvidieť jaskyňu.Požičali mi kombinézu, čelovku a hajde do zeme. Dole sa zliezalo desaťmetrov po lanovom rebríku, musel sa prekonať podzemný vodopád, ktorý samozrejmenenechal suché nič, i keď to bola sekunda preskočiť popod neho. Potom užiba kúsok cez úzky priechod a pred očami sa prestieral nádherný dóm, asisedem metrom široký i vysoký. Bol mierne posiaty stalaktitmi.
Inakv blízkosti Košarísk je jaskýň hneď niekoľko. Spomínam si iba na názovjednej, do ktorej sme sa i dostali a „prebádali“ ju, spolu s dvomiznámymi: volala sa „Jubilejná“, ak si dobre pamätám. Je 72 metrov pod úrovňouzeme a na samom spodku ňou preteká podzemný prameň. Objavili sme ho. Cestadole bola napínavá, ale nie nebezpečná. Čelovky nám stačili, videli sme dobre.Naspäť to bolo horšie, stratili sme orientáciu a nevedeli nájsť cestuhore. Bolo to asi desať dosť dramatických a klaustrofóbnych minút.Nakoniec s veľkým výkrikom a jasotom, kamoška našla úzky priechodk východu. Vonku bola asi o päť minút skôr ako ja. Hnala ju dobráadrenalínová vzpruha.
Späť k zrubu.V lete 1999, bola v okolí Bratislavy veľká prietrž mračiena búrka. Svoje dielo skazy zanechala i na Košariskách. Stromy ležaliako zápalky v úvratoch a zrázoch, niekde sa prepadla úplne asfaltovácesta. Zrub zavalila naplavenina bahna, dreva a konárov. 80 centimetrová vrstvazatarasila nielen cestu k zrubu, ale i zrub samotný a celé jehookolie. Po niekoľkých brigádach sa podarilo prekopať aspoň úzke cestičkya okliesniť zrub, aby sa dalo do neho dostať.
Odvtedy som bol natom mieste iba raz. Asi po dvoch rokoch, sme sa úplne náhodou stretli soznámou, povedala mi dosť nečakanú a zlú správu, že zrub nejaký „dobrák“podpálil. Nepochopiteľné! Nešťastná náhoda? Kto vie.
Niekedy sa tamtúžim ešte pozrieť. Zatiaľ sa otáčam k zrubu a kričím: Ahoj!
