Na prelome dní

Za kopcami so stromami jesennými, ponad vodou symbolom znovuzrodenia rodiaci sa život... i dnes... i keď lístie opadáva zvoľna, Boží svet, tá citadela osudov, z ktorej každý hľadí pred seba, so zrakom neskaleným neuvidíš iba kontúry, zrak neoklame, ukazuje realitu, takú aká je, čistým zrakom uvidíme neuviditeľné... dnes, keď už večer vietor chladnejšie vanie a slnko žeravé skláňa sa lune, dnes, keď jasnosť dňa do haleny tmy sa zapína, to práve dnes vchádza súmrak roka, to práve teraz medzi nás jeseň vchádza, nostalgická agónia roka, máš čas pristaviť sa a premýšľať, srdce núti k tomu, oprášiť predsavzatia, vyniesť účet úrody života z roka, zima pomaly ťuká na čelo jesene, ona len pripomína, sama však nenáhli, jej čas príde, má ho vymedzený, jeseň pochová z noci do rána, tak znenazdania... človek čaká jar, po nej leto, jeseň prichádza sama, podvedome, zima je čímsi iným, bez pripravenia, kruto raní, čas neodhalíš, sedíš na priedomí, svedomiu veríš... keď raz pozvanie prijmeš už večné, tvoja zima zahalí ťa, v nej už nenájdeš koniec...