Stromoradie

Božie slnce, spadnuté lístie, len ako prach popri ceste, niekde na kope, vietor však nechcel, všetko opäť rozfúkol, krach vykonanej práce, zeleň zakrytá farebnosťou lístia, dnes.
Dnes, keď je práve jeseň, dnes po toľký krát človek zmysel hľadá... Po aleji v tichu sa prechádza, podvedome kráča, okolie ukľudňuje, aj keď si ho nevšíma.
Pokoj, to priezračné ticho v nádeji, keď v mysli vynára sa smer, trasa života, Boží Duch zjavuje vôľu v jasných intenciách, len pochopenie pridať sa musí, otvoriť srdce, prijať údel, bez slovka reptania a strachu.
To je vraj život, už našiel si zmysel, veď trápenie dva konce má, tak ako cesta, tak ako život a v hlave to staré stromoradie, hlas ďatla v jesenný večer, lístie na zemi, srdce pri Bohu...