V istomďalekom a hornatom kraji, pod vysokou skalou, vystavali kedysi dávno múdristavitelia rozľahlý kláštor s nádherným kostolom. Zanedlho po jehodokončení, sa do neho nasťahovali mnísi, aby tam slúžili Bohu a ľuďom svojimimodlitbami, pôstom, pokáním rôzneho druhu, a prežívali svoje zasvätenie pospôsobe ich svätých predchodcov. Obrábali pôdu v okolí kláštora, klčovalilesy, a tak vytvárali novú pastvu pre dobytok. V prvom rade, s veľkouláskou a ochotou sa starali o každého, kto prišiel k nim s prosbou o radu,modlitbu, či pomoc v akejkoľvek tiesni, pretože duchovná sláva a svätosťmníchov, sa rýchlo rozšírila po celom kraji. O vstup do ich spoločenstva sauchádzalo stále viac kandidátov, život mníchov ich oslovoval vo veľkej miere.Mnísi sa modlili na úmysly pútnikov a prednášali Bohu vo viere prosby zakaždého.
Ako plynuli dni, mesiace a roky, dokláštora stále prichádzalo mnoho ľudí, ktorí vďační za to, že ich mnísi prijalia modlili sa za nich, odovzdávali im dary, podľa svojich možností. Niektopriniesol uloveného bažanta, či prepelicu, iný daroval peniaze, iný vajíčka,alebo sliepku. Kláštor sa stával čím ďalej viac a viac bohatším, mnísispohodlneli. Stávalo sa, že častokrát už ani neotvárali bránu, keď k nimniekto prišiel s pokorou žiadať o modlitbu, či duchovnú radu a ponaučenie.Mnísi už sa najčastejšie nestretávali v chórovej kaplnke na modlitbách,nekľačali už pred Sviatostným Kristom, ale stále viac iba hodovali, popíjalivíno a bavili sa na bujarých hostinách, ktoré trvali niekedy i niekoľko dní.Prestali sa starať o kostol, v ktorom si už urobili po mníchoch domov pavúky, av kľude spriadali svoje siete. Všade bol len prach a cítiť strašný zápachzatuchliny. Mnísi zabudli na lásku,úctu a ohľaduplnosť voči sebe navzájom. Boli nevrlí, stále sa hádali kvôlinezmyselným veciam, podozrievali sa navzájom. Hádky nekončili mnohokrát lenzvýšením hlasu, ale i tvrdou bitkou.
Ľudia si tohto stavu všimli veľmi skoro, apreto sa teraz oni začali za nich modliť, aby sa spamätali a navrátili k predchádzajúcemuspôsobu života, ktorý ich oslovoval. Situácia ale bola čím ďalej horšia. Ľudiazostali sklamaní, prestávali do kláštora chodiť, i keď to ich srdcianaplňovalo veľkým smútkom. Ani noví kandidáti už neprichádzali žiadať o vstup dokláštora, kde už nebolo nič hodné nasledovania. Kláštor sa stával pustým stáleviac. Múry sa začali rozpadať, kedysi tak krásne a udržované záhrady, zarastaliburinou a tŕním, kláštor sa stal iba skrýšou divokých zvierat. Mnísipoznačení starobou postupne vymierali. Ich telá nemal často ani kto pochovať.
Uplynul rok, dva,desať a všetko bolo rovnaké...
Jedného letného dňa sa stalo, že táposledná hŕstka mníchov, ktorí ešte zostali naživu, sa náhodou stretla ukamennej studne, pretože mali veľký smäd. Najskôr na seba iba pochmúrnezazerali a nepreriekli ani slovo. Po chvíli ale začal jeden druhému ponúkaťstarý otlčený hrnček so studenou, ale lahodnou a osviežujúcou vodou zostudne. Zdráhali sa natiahnuť ruku, ešte stále mali v sebe veľkú hrdosť ahnev. Konečne niekto z nich prehovoril: pozdravil spolubrata rehoľnýmmenom, ktoré on už nepočul niekoľko rokov. I ten si spomenul na meno svojhospolubrata a pozdravil ho. Za chvíľu bolo počuť radostný smiech, a vidieť slzyľútosti. Každý mal o čom rozprávať.
Slnko pomalyzapadlo a mnísi sa stíšili, aby opäť po dlhých rokoch spoločne chválili Pána.Na druhý deň sa rozhodli, že pôjdu do neďalekých lesov vyhľadať svätého amúdreho pustovníka a požiadajú ho o radu, ako by mali znovu začaťs obnovou svojho života a kláštoraa kto sa má stať ich novým predstaveným, ktorý by ich duchovne viedol.
Za úsvitu vyrazili, kráčali ticho bez slov.Krátko pred poludním uvideli malú drevenú chalúpku a starca, ktorý im vyšielradostne naproti. S každým sa srdečne privítal a bratsky objal. Sadli sina zem a starcovi v krátkosti povedali, čo ich k nemu priviedlo. Potom ichpustovník vyzval k modlitbe a sám sa odobral do svojej pustovne. Vrátil sapo chvíli s úsmevom na tvári a povedal im prosto a krátko jednu jedinú vetu:„vráťte sa späť do svojho kláštora a verte, že medzi vami jen ten, ktoréhonepoznáte!“ Potom odišiel a viac neprehovoril.
Mnísi odchádzali nespokojne, pretože eštenerozumeli slovám, ktoré im pustovník povedal. Až keď sa v tichosti vrátili pozápade slnka naspäť do kláštora, odrazu pochopili. Medzi nimi je niekto o komnevedia, kto vlastne je. A tak si zase ako kedysi za rozkvetu kláštora, začalijeden druhému preukazovať vzájomnú úctu, boli ochotní si vzájomne pomáhať,starať sa jeden o druhého a v láske si poslúžiť. Dali sa do upratovaniakostola a za pár týždňov ho dali do poriadku.
Znovu klčovali,tentoraz už nie lesy, ale v kláštornej záhrade, z ktorej vyhnali všetkulesnú zver. Vysadili nové stromy, nasadili zeleninu a kvety. Pri každej práci,ale nezabúdali na to, že najdôležitejšia pre nich je láska a služba spolubratoma tak vždy, keď niekto zavolal o pomoc, hneď niektorý z bratov pribehol,aby mu pomohol a poslúžil.
Rušného života v kláštore si zanedlhovšimli ľudia z okolia a so zvedavosťou a zároveň túžbou, začali pomalyprichádzať ku kláštoru. Už na nich nečakala zatvorená brána, ani opitý vrátnik.Vráta boli otvorené, opravené, už sa nerozpadali, všade bol opäť poriadok,všetko upratané a na svojom mieste a hlavne: mnísi znovu načúvali problémom astarostiam ľudí, modlili sa za nich a všetko bolo ako kedysi, v časerozkvetu. Do kláštora začali znovu prichádzať noví záujemci o rehoľný život...
Ako málo stačí k tomu, aby sa niečonové rozvinulo, rozšírilo a ako málo stačí k tomu, aby sa niečo skazilo,narušilo.
Ján Krstiteľ sa stal smerovkou, ukazujúcouna Ježiša. Nepodľahol tlaku okolia, pýtajúc sa, či je ten, na koho celýizraelský národ tak túžobne čaká. On sa nazval iba „hlasom volajúceho napúšti“, tým, kto pripravil pôdu prepríchod toho, ktorému on nie je hoden ani rozviazať remienok na topánkach.
Medzi nami je totiž ten, kterého nepoznáme.Medzi nami kráča Ježiš v tele starca odkázaného na pomoc druhých,v tele bezbranného dieťaťa, v tele každého z nás. Pretože Božiekráľovstvo je v nás.
