/Ne/ premýšľať v intenciách ohraničenosti

Po noci prichádza ráno, po búrke slnko, ponedeli pondelok, /Katka Knechtová by asi nesúhlasila/. Po smrti - život.

Iste sme sa už stretli s človekom, ktorý sa snaží ku každémupristupovať rovnako. Človeka, ktorý má na všetko recept a prvoplánovúodpoveď. Pristupuje možno aj ku konkrétnym skutočnostiam, rámcovo, schematickya automaticky. Pripomína mi to skladbu od kapely Bez ladu a skladu:píšte všetci rovnako, rovnaké „Á“, rovnaké „Ó“... Vďaka Bohu, nemáme len jeden druhpečiva, „bonparov“, ani operátora...

A to nás usmerňuje, nepoužívať potrebné prostriedky, len k tomu,aby sme hľadeli na cieľ, ktorý žiari kdesi v nedohľadne bytia, zabúdajúcpritom na námahu, strasti, ale i radosti, ktoré nás k nemu vedú. Žimepoctiv/o/ú realitu!

Ježišove slová boli akousi skúškou, podobnou tej, ktorá prebehlav šiestej kapitole evanjelia podľa Jána, v reči o chlebe života.„Tvrdá je to reč.“ /Jn 6,60/

Ježiš nezabaľuje svoje slová do saténu a ani ich nezmäkčuje žiadnouavivážou. Ich význam, tak ako vždy, netkvie v konečnosti, alev rovine toho, čo dokázalo posúvať učeníkov k tomu, že sa nebáli daťsvoj život ako obeť pravde, ktorá spasila tento svet. /Dnes si cirkev pripomínasvedectvo tzv. vietnamských mučeníkov sv. Ondreja Dung-Lacaa spoločníkov/.

Smrť bola a je východom z tela a pozemského žitia,a vchodom do večného bytia dediča Božieho kráľovstva.

Neobmedzenosť a neohraničenosť nášho života, nás utvára pre nádejjediného nekončiaceho veľkonočného rána.

Vzpriamme sa teda a pozdvihnime hlavu, pretože v príchode Synačloveka, Spravodlivého, do tohto sveta, je prítomné naše vykúpenie. Životčloveka na tejto zemi nie je iba putovaním ku smrti. Je to predovšetkýmdozrievanie pre život s Bohom. /Ján Pavol II., Príhovor z 1. decembra1985/