Formálny začiatoka štartovacia čiara pôstu, bola nakreslená stredou, ktorej zvyknemehovoriť – popolcová. Jej názov je jednoducho odvodený od obradu, úkonu,rituálu, kedy sa so slovami: pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš,alebo kajajte sa a verte evanjeliu, dáva na čelo popol so znakom kríža.Popol predstavuje niečo pomíňajúce, niečo ne-trvalé, ne-trvácne. Symbol popola,má človeku pripomenúť, hľadanie podstatného, zmysluplného, toho, kto a čo,mu vlastne dáva život. Na jednej strane, viditeľný znak, na druhej, nielensymbolika ukrytá v znaku kríža. S pôstom máme späté mnohé našepredstavy: hlad, trýznenie tela, odriekanie, zbavovanie sa nepotrebného,nepodstatného, zbytočného. Je to, alebo môže byť i jedenz prostriedkov hľadania dokonalosti.
K jednejz podstát pôstu patrí spomenutý kríž. Kríž nie je neaktuálna pripomienka,kríž nie je moderná dekorácia, kríž nie je len prívesok zo žltého, či iného kovu,ktorý sa nám hompáľa na krku. Kríž nás má smerovať k uvedomeniu si tohoskutočne podstatného a významného a najdôležitejšieho pre náš nielenduchnový život.
Pokoriť MountEverest, alebo iný vrch, môže byť pre niekoho absolútnym zavŕšením snaženia, čisna. Niekomu stačí uvidieť Brodway a mohol by zomrieť. No v očiachiných, to nebude miera dokonalosti. Každý z nás sa snaží byť: dokonalýmmanželom, matkou, priateľom, vychovávateľom...
Otázka dokonalosti,by sa dala prirovnať k dlhej ceste, ktorej koniec nevidíme a aninemáme predstavu kedy nastane. Dokonalým sa nikto nestáva zo dňa na deň, aleani za rok, či dva. Je to cesta života, uvedomujúc si svoje limity,nedokonalosti, obmedzenia, zároveň snaha, nevidieť nedokonalosti ani na ľuďochs ktorými sa stretávame a snažíme sa náš pohľad projektovať do nichsamých. Prostriedkami na tejto ceste sú: Poznávanie seba vo svetle zjavenia,duchovné prostriedky, /pôst, sebakontrola, záväzky, pomoc blížnym, obeta.../
Ani samotný Ježišnám nekáže, že k dosiahnutiu dokonalosti sa musíme nechať pribiť na krížako on. Tak ako sa odlišujeme farbou vlasov, očí, rečou, inteligenciou, takisto, je rozdielna naša cesta k dokonalosti.
Ježiš predstavujei nový pohľad na pôst. Predstavuje ho ako niečo dobrovoľné, niečo,k čomu nebudeme pristupovať, že to musíme. Budeme nekonečne trpieť, čakaťnetrpezlivo jeho zakončenie. Pôst ukazuje, ako stretnutie sa so sebou samým.Dotyk so svojou slabosťou, alebo silou, konfrontácia s realitoua s niečím, čo ma môže postihnúť. Nevieme, ako sa môže správať našetelo, dokiaľ nezistíme jeho limity. Nevieme, ako sa dokážeme zachovať, podpsychickým nátlakom, tlakom nutného rozhodnutia, rýchleho reagovania. Nevieme,ako sa dokážeme zachovať vo vypätých situáciách, v ktorých jediné, čo námzostane je naša viera.
Áno, zvykli sme sire – agovať. Nenaučili sme sa, nikto nás neviedol k tomu, aby sme sasnažili predchádzať reagovaniu, čiže: agovať. Zvykli sme si na niečopoukazovať. Naučili nás ukazovať prstom, vieme dokonale hovoriťo rozliatom mlieku, chybách druhých...
Agovať znamená,konať v zmysle toho, že nie pomôžem, ak to bude treba, ale konám, pretožeje to potrebné.
Ak cítimev sebe ešte trošku síl, i keď sme na pokraji pádu, ak mámev sebe ešte trošku sebaistoty, dokážeme aj keď s ťažkosťami vzdorovať.Ešte vieme prijať nový deň, i s tým, že sa nám ničím nezahovára. Maťnádej znamená mať všetko. Byť bez nádeje, značí už nežiť. Nikto na nás nečaká,nikomu nechýbame, cítime sa zbytočnými. Okolnosti života, starosťo existenciu, výška platu, spokojnosť detí, tvorí celkový rámeckaždodennosti života. K tomu patrí i vedomie, že nikto za nás neurobíto, čo mu neprináleží. Vedomosť týchto limitov, nás odkazuje k rezignácií.Koniec! Nie, začiatok pochopenia a prijatia reality. Iba vedoméa pravdivé prijatie reality, nech je akákoľvek, nás vedie smeruje a posúvaďalej. Zakrývanie si očí, zapchávanie uší, pred pravdou reality, nás posúva ibabližšie k hrane priepasti.
Toto si môžemeuvedomiť na prahu pôstu. Mnohé veci nedokážeme vyriešiť mávnutím čarovnéhoprútika, veľa problémov, predstáv, neodbúrame pilulkou na spanie.
Svitá nám jednodôležité rozuzlenie pre náš život. Je to vedomé odovzdanie sa do rúk Otca.Vedomé synovskodcérske odovzdanie reality, s vedomím, že to, čo som malurobiť, som vykonal na 100 percent, viac už nemôžem a ani nedokážem.A tu nastáva chvíľa a priestor pre konanie Otca. On vie, čopotrebujeme. Vie, čo je pre nás dôležité. Nebojme sa otvoriť svoje rany, svojepotreby a svoje srdce tomu, ktorý nás miluje!
Pôst je stretnutiesa so slabosťou, uvedomujúc si ju. Dnešný svet a spoločnosť nás vediek tomu, aby sme zakrývali svoju slabosť, neukazovali svoje rany, tvárilisa hrdo a sebaisto. Používali svoje široké lakte a ramená.
Dotyks bolesťou, obmedzením, ohraničením, svojimi chybami, slabosťami,neresťami, nás môže deprimovať. Nezabudnime však, že Ježiš toto všetkoo nás vie a nepripomína nám to. Ale nás vedie k spoznaniu sebasamých a k uvedomeniu si toho, čo mu môžeme odovzdať a poprosiťho o nové požehnanie a naplnenie.
Svätý Ján z Krížanapísal: „Boh prebýva a pôsobí v duši každého, i v dušinajväčšieho hriešnika, ako jeho základ. Pre dušu je veľkou útechou poznanie, žeBoh v nej nikdy nechýba, i ak by bola v smrteľnom hriechu; čímskôr, keď je v milosti! Víťazstvo nad všetkými svojimi nedokonalosťamia nad všetkým, dosiahne duša Božím zľutovaním a milosrdenstvom. Božiadobrota sa skláňa s veľkým milosrdenstvom k duši, dokiaľ je eštev hriechu. Dôležité je si uvedomiť, že ak človek hľadá Boha, omnoho viac hľadáOn človeka“.
Boh sa od násneodvracia, my áno. Vrátiť sa k Otcovi, môžeme kedykoľvek, On násneodmietne! A nezabudnime ešte na jeden úžasný a potrebný prostriedok naceste poznania a zdokonaľovania: hlavnejšie než v hlukua rozhovoroch, Boh hovorí v tichu, kto stíchne v srdci, určiteho začuje!
