Súčasná doba, jecharakteristická rôznymi prúdmi a hnutiami, pôsobiacimi tak vo svete, akoaj uprostred Cirkvi. Nové komunity a hnutia, chcú vyjadriť túžby a istéočakávania dnešného človeka. V mnohých novovzniknutých cirkevnýchhnutiach, existuje veľa druhov, či foriem zasvätenosti. V novýchkomunitách a spoločenstvách, sa prejavuje Duch Svätý. Jeho pôsobenie, je veľmisilné, pretože zasahuje ľudí všetkých stavov: slobodných, manželské páry,kňazov, diakonov, i zasvätené osoby. V týchto komunitách, vidíme rôznepovolania.
Komunity a spoločenstvá,vo svojom jadre, zamerané na duchovné hodnoty, znamenajú alternatívu vočisvetu. V ňom neraz dominuje matéria, vôľa k moci, relativizovaniemorálnej povinnosti, znižujúci sa prah etickej citlivosti. Sú preto znamením Božejprítomnosti vo svete. /Porov. Vita consecrata, čl.72./
Prvé kresťanské spoločenstváa komunity, sa stali zdrojom istého nepokoja v spoločnosti. Znamenaliorganizačnú, aj ideovú alternatívu, voči duchu svojej doby a spoločnosti.Zároveň, sa stali misionárskymi spoločenstvami, so silnou duchovnou ajsociálnou angažovanosťou.
Preto dnešné komunitya spoločenstvá musia byť misionárske; musia prinášať nádej a svetlo.Hľadať a ukazovať cestu a alternatívy, ponúkať vízie a hľadaťriešenia. Vyjadrovať starosť o spoločnú budúcnosť ľudstva. Nesmú žiť mimospoločnosti. Musia byť znamením toho, že je možné, a že sa oplatí pracovaťna tom, aby obec, mesto, prostredie a okolie bolo miestom, kde bude viacpokoja, lásky, spravodlivosti, tvorivosti, solidarity. /
Ľudia dnes hľadajú komunity, ktoré nie súuzavreté do seba, ale otvorené, sociálne angažované. /Porov. SECONDIN, B.:Nová hnutí v církvi, s. 106./ To je jeden z dôvodov, prečo súdnes viaceré klasické rehole v kríze. Dnes počet členov už nenarastá takrýchlo, ako bezprostredne po roku 1989. Z mnohých reholí odchádza veľký početčlenov. /Porov. HALÍK, T.: Co je bez chvění, není pevné, s. 305./
Začiatkom 90. rokov, sa do reholí hlásiloveľké množstvo ľudí. Nastala veľká obnova činnosti reholí. Avšak dnes, sadostávajú do krízy. Regula, partikulárne stanovy, forma a tradíciarehoľného života, neumožňovali také dynamické a rýchle prispôsobenie sa podmienkam modernéhosveta, ako tomu bolo v novovzniknutých komunitách a spoločenstvách.
V reholiach nastal generačný problém.V rehoľných domoch, sa stretli tri generácie. Boli to rehoľníci, ktorívstúpili do kláštora pred rokom 1950, čiže pred násilným zrušením kláštorov.Ďalej to bola generácia, ktorá bola formovaná a vyrastala za totality. Poslednágenerácia predstavovala tých, ktorí vstúpili do rehole, po roku 1989. Jednačasť, sa chcela vrátiť do starých čias spred roka 1950. Tí, ktorí tajnevstúpili do rehole v totalite, túžili pokračovať v žitom štýleživota. Žili v malých komunitách, zachovávajúc charizmu a rehoľnépravidlá, v možnostiach, ktoré umožňoval politický systém. Stret generáciia názorov, bol mnohokrát bolestný. „Vnášať súlad medzi zavŕšenie človekaa uskutočňovanie spoločenstva; to znamená nechať prevažovať logiku láskynad osobnými záujmami, logiku spoluúčasti nad narcistickým privlastnením sitalentov.“ /Nové povolania pre novú Európu, čl. 18. d./
Rizikua pokušeniu uzavretosti, podľahli viaceré rehole a komunity. Priuplatňovaní posolstva cirkvi, podľa jej najobvyklejších foriem, predovšetkýmv spoločenstvách, by sa mala uskutočňovať určitá premena. Dnes pod hrozbousvojho zániku žiadajú, aby boli neustále zlepšované a uvádzané do praxe. Jenačase opýtať sa, či to už nie je príliš neskoro!? Každý človek, je povolanýk tomu, aby preukazoval novosť Božieho daru, z hĺbky prežívaniasamotnej viery, žitej v súčasnej spoločnosti.
