V súčasnosti som ale stihla ako-tak zaregistrovať, že vo vzduchu sa vznáša akosi viac komentátorských hlasov a čím častejšie padali výrazy ako Vancouver či slovenská reprezentácia, čím viac sa môj priateľ menil na dieťa s túžbou po puse pri pomaly každom našom góle, tým viac som nedobrovoľne začala zapadať do tejto skladačky s názvom olympijské hry...
Je možné, aby človeka ako ja, ktorého hlavné otázky ohľadne športového podujatia sa donedávna uberali smerom „S kým hráme?“ či „Ktorý sú naši?“, mohli naše hokejové úspechy ovplyvniť tak, že otázky dostali podobu „Koľká to je tretina?“ a „Bude sa predlžovať?“
Doteraz som neobľubovala šport. Mám na mysli pasívny šport, kedy človek sedí, stojí, leží či zaujíma iný postoj pri dostupnom masovom zdroji informácií a snaží sa predvídať, aký výkon podá ten-ktorý športovec či športový tím. Prišla som však na to, že človek sa môže stať fanúšikom napriek tomu, že nepozná pojmy „ofsajd“ či „zakázané uvoľnenie“.
Začalo sa to nevinne. Spala som u priateľa, ráno som musela vstávať, paradoxne na hodinu telesnej výchovy. Zobudiť som sa mala až pred siedmou, ale osud to zariadil inak a tak som sa niečo po šiestej vygúľala z postele a vypliešťala moje ešte napoly zatvorené oči na hokejový zápas Česko – Slovensko. Nedopozerala som ho a pesimistický názor na našu hru nútil moje ústa vyslovovať vety typu „Aj tak nás dajú.“
Piatok 19teho (ešteže nie 13teho:) som znova neodolala a poslušne som pripochodovala k frajerovi do obývačky pod deku a napriek jeho protestom, že čo ešte nespím, som žmúrila na hokejový zápas Slovensko – Rusko. Keď počas predĺženia nepadol rozhodujúci gól, nasledovali samostatné nájazdy. Toľko napätia som zažila naposledy pri horore Paranormal activity, kedy som po dosť nudnom začiatku ku koncu filmu túžila, nech už sa trápenie dvojice ohrozovanej démonom skončí, lebo už som sa na to nemohla pozerať. Napokon Demitrov gól ukončil moje trápenie a vo mne sa uložil pocit blaženosti, ktorý pokračoval výdatným spánkom.
Sobotňajší zápas Česko- Lotyšško som prespala. Ráno v nedeľu sa pýtam priateľa, ako to dopadlo a či mu stálo za to pozerať. K druhej časti otázky sa nevyjadril, ale k prvej mi odpovedal, že Česi vyhrali nad Lotyšskom 5:2. Nezabudol dodať, že poslednú tretinu doslova trpel a nevládal udržať otvorené oči. „Blázon“, pomyslela som si.
Zápas Lotyšsko – Slovensko som odmietala pozerať, keďže som na základe svojich amatérskych analýz bola presvedčená, že ho vyhráme. :)
Stredu s Nórmi opäť zase raz o šiestej ráno som taktiež odignorovala, keďže som človek ako každý iný, s každodennou potrebou spánku, umocnenou vtedajšou nočnou oslavou narodenín. Stav som sa dozvedela ráno od frajera spolubývajúcej. Bola som potešená a hlavou mi výrila veta: „ No, dobrí sme...“ Sme...Odvtedy som sa začala pokladať za súčasť slovenského tímu v Kanade, hoci som s ním mala pramálo spoločné...:)
Prišiel osudný štvrtok. Zápas so Švédmi. Nevyznám sa síce, ale aj sama viem, že Švédsko je silný súper a moja viera v naše víťazstvo začala poľavovať. Vstávala som znova na telesnú výchovu, obrazový záznam zápasu mi síce chýbal, ale zato som aj bez televízie a rádia mala postarané o najkvalitnejšie audio v podobe študákov kričiacich „góól“ tri razy takmer po sebe po siedmej hodine rannej...Na tvári sa mi rozhostil úsmev. Nie škodoradostný „ha, museli ste vstávať o šiestej ráno“ úsmev, ale úsmev, akým sa mama pozerá na svoje dieťa srandovne ubrindané od grísky.
Sedela som v električke, keď som sa prichytila pri tom, ako na mobile ladím rádio, ktoré som stopla na rozhlasovej stanici vysielajúcej spomínaný zápas. Viezla som sa, dokonca som si takmer zabudla štiknúť lístok :) a počúvala vzrušené hlasy komentátorov. Hore schodmi pred plavárňou dal mladý Kopecký náš sakra-štvrtý-gól :). Nechtiac zo mňa vyšlo našťastie nie moc hlasné „Jo!“ a zase sa mi na tvári rozlial ten materinsky hrdý úsmev. Dole schodmi do plavárne stihli Švédi znížiť gólový rozdiel. Nasledovala šatňa a ja som len závistlivo pozerala na dievča ladiace mobilný telefón, keďže ja som už v týchto katakombách nemala signál... Gól nepadol. Po prezlečení a povinnej sprche som bola viac ako naradovaná, keď som hlasy tých istých komentátorov počula rozliehať sa aj po celej plavárni. Nastalo povinné hlásenie účasti, vhupnutie do vody a zostávala posledná minúta. Ani sme si to neuvedomovali, ale všetci sa sústreďovali len na hlas mužov v rádiu. Neboli sme v tom čase na Slovensku, neboli sme na plavárni, vo vode, boli sme pekne v suchu, na štadióne vo Vancouveri a fandili sme našim hokejistom. Posledných 10 sekúnd bolo na nevydržanie dlhých. Vyhrali sme. Bolo počuť len šťastné výkriky študentov, trénerky, plavčíka, radostné skoky do vody...Vyhrali sme. Zase ten úsmev.
Áno, Slovensko a ja žijeme tieto dni hokejom. Myslím, že až teraz som konečne pochopila o čom šport je. Jeho hlavná myšlienka totiž nie je určiť, kto je najlepší, ale poskytnúť ľuďom zábavu, tému na diskusiu, priestor na vyjadrenie emócií, možnosť veriť a podporovať svojich favoritov a v konečnom dôsledku som napokon pochopila praprostú pravdu, že šport nemá v záujme ľudí rozdeľovať, ale sa ich snaží čo možno najviac spájať.
P.S.: Hádajte, kto si včera nastavil budík na pol štvrtú v noci. „Blázon“, pomyslela som si o sebe.
