<!--@page { margin: 0.79in }P { margin-bottom: 0.08in }-
Ani som nevedel, že je to takéjednoduché a že je pre našinca možné cestovať znemeckou spoločnosťou. Môj švagor mi poslal katalóg aza necelých 300 DM (bolo to ešte pred cenovým šokom,ktorý privodil pád Železnej opony) sme sa staliúčastníkmi týždňového zájazdu a s príplatkom 100 DM aj výletu do Neapola a na ostrovCapri.
Autobus bol pristavený predželezničnou stanicou v Mníchove. Taký ten poschodovýNeoplan (ešte dnes vídam tento model na cestáchSlovenska), nádherný - oblepený všelijakýmifarebnými reklamami. Pre Slováka tých čias -koncentrácia všetkých kapitalistických pozlátokv jednej bedni na kolesách.
Už pri nástupe, som si všimol,že turisti, s ktorými podnikneme tento výlet súv dôchodkovom veku a okrem nás bola mladšia ibasprievodkyňa Renate. Typická Nemka ako vystrihnutá zgoebeelsovského žurnálu, ktorá by pokojne mohlasedieť na režisérskej stoličke vedľa nezabudnuteľnej LeniRiefenthalovej a nezistili by ste, ktorá je ktorá.
Pochopil som, že som sa ocitol medziskupinou o ktorej som počul z rozprávania ako si vďakaperfektným nemeckým dôchodkom užívastarobu a smutne som si spomenul na svoju mamu a na slovenskýchdôchodcov všeobecne. Usadili sme sa a predstavili najbližšímspolu sediacim (všimol som si, že sa vzájomne poznajú- možno sú z jedného klubu alebo z domu dôchodcov,preblesklo mi hlavou). Keďže sa príjemne usmievali ochvíľku sme sa uvoľnili a upokojili. Predsa len - bolo tonaše prvé stretnutie v uzavretom priestore s ľuďmi spozaOpony. Aj keď som už mal svoje roky, stále mi strašilo vhlave (podvedomie je podvedomie), že sme sa vlastne ocitli medzibývalými členmi HJ a vlastne - v domovine fúzatéhodiabla. Stereotypy proste fungujú. A rázna bavorčinaznejúca okolo nás, navádzala atmosféruvšetkých tých oslobodení, samých vojakovv poli alebo štrnástich zastavení jari a čojaviemešteakých filmov, ktoré sme v mladosti hltali - a na ktorésme chodili zo školy. K tomu všetkému mi pán, ktorýsedel cez uličku a milo sa na mňa usmieval, nápadnepripomínal doktora smrti – Mengeleho (pravda v dôchodkovombelavom prevedení). Bŕŕ...
Autobus naštartoval a kľučkujúcpreplnenými ulicami Mníchova vyrazil smerom na južnúhranicu do môjho milovaného Talianska. Neprešlo hádamani päť minút cesty, keď som pobadal, že naši susediazačali vybaľovať jedlo z balíčkov. Samozrejme, že smenevydržali a zachovávajúc cestovný poriadok zariadilisme sa rovnako. O chvíľu už celý autobus mliaskal,popíjal a spieval milé germánske piesne. Všetcinaokolo sa na nás usmievali a bolo nám veru dobre prisrdci. Cez noc sme uzavreli priateľstvo s najbližšímmanželským párom, ktorý bol veľmi zvedavýako to vyzerá v Československu. Chvíľu to trvalo,kým som im vysvetlil, že naozaj poznáme kotúčovýtoaletný papier a že všetky tie vymoženosti modernej dobymáme - aj keď v chudobnejšom prevedení vo svojejvlasti. Mysleli si, že cestu nám zaplatila rodina a tak somim to už viac ani nevyvracal ani nepotvrdzoval, pretože oni malitiež nárok na svoje stereotypy v myslení a pochopilsom, že to berú ako propagandu ak budem zdôrazňovať našu nezávislosť.
A predsa po príchode do Večnéhomesta, keď nám Renate taktne naznačila, že idú naobed a my zrejme chceme využiť ten čas na návštevu múzea(stereotypne predpokladala, že sme na paštétach - to som boliba ja) nastala komická situácia, keď sme sa náhodouvšetci stretli v tej istej reštaurácii (trval som na tom, žesyn a manželka musia mať - aj pri našich obmedzenýchfinančných prostriedkoch jedno teplé jedlo denne).Potom sme sa vlastne od našich milých spolucestujúcichneodtrhli, aby nám neušiel Renatin výklad pripamiatkách, resp., aby nám neušiel autobus ak by smesa stratili v uličkách a galériách.
Na Capri sme boli oddelení,pretože dôchodcovia na nás tempom nestačili a stačilolen vedieť kedy odchádza trajekt naspäť.
Pred odchodom z Ríma nasledovala ešteprehliadka Dómu sv. Petra a tam sme to veľmi nezvládli.Keďže výstup až na strechu bol časovo náročný,zmeškali sme odchod autobusu. Chvalabohu na nás počkali, aleRenate si neodpustila príslovečnú nemeckúpedantnosť a jemne nás pokarhala. Celý nesvoj som saospravedlňoval a vysvetľoval, že výstup na baziliku trvaldlhšie ako som predpokladal a že mi je ľúto ak som narušilčas odchodu. Naraz všetci ožili a Renate sa ma pýta:“Vyste boli hore pešo? Nepoužili ste výťah?“ „Nie,“odpovedám „chceli sme vidieť všetky tie schody a steny.“Chvíľu bolo ticho a potom nastal potlesk a smiech a zovšetkých strán sa ozývalo: „Bravo, HerrBurger, bravo!“. Považovali to za výkon a mňa hneďnapadol stereotyp o pohodlnosti západniarov, ktorý somzahnal, vediac, že spolucestujúci sú podstatne staršíako my.
Tak sme cestovali s milýmiNemcami a potom ešte nejaký čas udržiavali vzťahy písomne.Čas je, ale nemilosrdný..
..
