Cesta autobusom

Ráno na Šafárikovom námestí a linka 95. Usadím sa za šoférom. Vozidlo je nezvyčajne zaplnené: zrejme po dlhej, nekonečnej a tropickej noci, nastúpili aj tí, ktorí inak, takto v sobotu, vylihujú dlhšie. Spať sa veľmi nedá a tak po preflámovanom večere (navrátilci z diskoték, ktorí sa zabudli u jednonočných lások), sedia v zadnej časti aj mládenci a dievčence, zriedkaví spolucestujúci v tomto čase, o pol siedmej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)
Obrázok blogu

Dali o sebe vedieť, už na nástupisku. Hneď som tušil, že bude veselo. Mládenček vo veku, ktorý ospieval Rimbaud, nejakých šestnásť, možno sedemnásť rokov, gestikuluje rukami, nadáva (ako kočiš, hovorievala moja stará mama) a temer mi vypichne oko, pri opise - ako niekomu, niekde, tesne predtým, vyrazil zuby. Zrejme sa rozhodol, že budem vhodnou pomôckou pre názorné predvedenie...

- Dávaj pozor, vypichneš mi oko, mladý! Aj tak som poloslepý, chceš, aby som nevidel vôbec? Zarazil sa, zagánil a...rozosmial. - Prepáčte ujo, reaguje, čapnúc ma po pleci, čím mi "vyrazí dych." Očakával som niečo iné a bol som v strehu! Príjemné sklamanie. Nič sa nedeje. O pár minút mi, ale ide na nervy. Je presvedčený, že sa mi musí venovať a tak odčiniť - aj to - čo neurobil...

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Asi polovičku osadenstva truhly na kolesách tvoria moji "spolutrpiaci," zamestnanci nepretržitých prevádzok petržalskej nemocnice. Poznáme sa, ale veľmi sa k sebe nemáme. ... Rozospatý a nevyspatý človek, v týchto horúčavách, nie je dobrým spoločníkom, aby vám tých pätnásť minút k Lúčianke, kde vystupujeme, ušlo príjemnejšie...

Ja, osobne, vždy, počítam do deväťsto (syn sa čudoval, keď som mu to hovoril, klepkal si na čelo, vraj súcití, ale nechápe, nemáš na noviny?). Snažím sa v rytme môjho pulzu. Mám ho rýchlejší, ako je priemer. Nejakých sedemdesiatosem za minútu. Niekedy narátam aj deväťstodeväťdesiat, ale, napríklad, dnes, len do osemstoosemdesiat, pretože ideme rýchlo. Teším sa, keď ušetrím čas, pretože cesta pešo, okolo Lidla a nového kostolíka, ktorú si neodpustím, pred dlhou dennou smenou, je pomalšia a príjemná. Nasávam ranný vzduch do zásoby - pobyt v uzavretých priestoroch, pri teplote nad tridsaťpúť stupňov, je vyčerpávajúci.

Skryť Vypnúť reklamu

Mladík aj so svojim háremom okupuje zadné sedadlá. Motor hučí a je tu ticho, ale len na chvíľu. Môj nový kamarát, nevydrží. Má hormóny v hladine, ktorú dosahujem, vo svojom veku, len zriedkavo a napriek prebdenej noci - je v ráži. Dievčatá naokolo a "sladkých" ...násť, nedajú pokoj jeho telu aj mysli: K.., p...! Ale som mu jednu j...., videli ste, ako som sa kryl? Netrafil, k.... ani moje rameno, vy..... po.....!

Mlčíme a počúvame, všetci - a ja počítam, ďalej... Čumíme pred seba, do prázdna. Ani na okamih sa nestretnú naše oči a nikoho ani nenapadne komentovať, nebodaj, zakročiť... Trpíme, cítim to, vo vzduchu, pomaly nedýchateľnom a čakáme na oslobodenie ako rukojemníci v Teheráne, v osemdsiatomsiedmom... Behá mi hlavou, ako často počujeme alebo čítame o podobných situáciach - v autobusoch, električkách, trolejbusoch, na ulici. Stále to isté - do kola a nikto nič nepovie...

Skryť Vypnúť reklamu

Sláva! Oslobodenie prichádza! Nie, síce v podobe Červenej armády, ale zastávky pri Technopole. Zrazu je tu ticho, na okamih... a potom sa rozhovorí celý autobus. Viete o čom...

Mlčky uvažujem a predstavujem si toho mládenca v mojom veku - ako sa raz bude cítiť rovnako - vyslobodený..., a vôbec sa nehnevám. Nemám na koho - iba ak na seba, pretože som vedel: dalo sa s nim, s tým testosterónom, rozprávať... Osemstosedemdesiatdeväť, dosť.

Boris Burger

Boris Burger

Bloger 
  • Počet článkov:  212
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu