.
Prvé správy ich nepotešili. Neprešiel deň, aby z Moskvy neprišla zvesť o odvolaní niektorého aparátčika. Nastali časy, ktoré neskôr zmenili svet. Naši najvyšší stranícki a vládni predstavitelia, ktorí dovtedy ako papagáji obhajovali a nasledovali všetko sovietske, zmenili rétoriku a začali hovoriť niečo o československej ceste ku komunizmu. Jasné, teplých miest sa vzdáva ťažko a v tomto novom postoji neostali osihotení. Podobne uvažovali aj súdruhovia z “bratských” krajín, ktorí sa takisto cítili zradení a opustení následníkom Ivana Hrozného. Naraz nevedeli prísť novému cárovi na meno. Aj keď sa mu navonok korili, kyslo sa pri tom usmievali. Možno dúfali, že ich servilita prinesie ovocie a generálny tajomník sa zlomí a podľahne pokušeniu naďalej ovládať šestinu sveta. On však vedel viac ako všetci. Pochopil, že system je neudržatelný. V duchu svojho hesla: kto prichádza neskoro, život ho potrestá, konal. A keď v posledných rokoch podľahol panike a chcel zobrať naspäť do rúk svoju moc, ktorej sa dobrovoľne vzdal, bolo už neskoro. Najviac zmetený musel byť Fidel. Nový vládca Kremľa sa netajil názorom, že krajiny východného bloku si musia začať riešiť svoje problémy samostatne a nečakať na odsúhlasenie od rieky Moskvy ako na to privykli za ostatných štyridsť rokov.
V tejto atmosfére odmäku, chaosu a zmätkov na najvyšších miestach našej krajiny. V očakávaní prevratných zmien, sme sa chystali, moja manželka a ja na svoju prvú spoločnú cestu, smerom na vysnívaný Západ.
Keďže dostať devízový prísľub, čo bolo vlastne najdôležitejšie povolenie na cestu, bol pre nás neuskutočniteľný sen, využili sme výdobytok z rokovaní Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova a z humánnych dôvodov nám bola povolená cesta na pozvanie švagrinej do NSR. Aby to nebolo úplne ideálne, tak náš syn musel ostať doma ako poistka nášho návratu.
Samozrejme, že ceste predchádzali zložité vybavovania. Musel som odovzdať vojenskú knižku na útvare Zvláštnych úloh, ktoré boli súčasťou každého podniku, podpísať prehlásenie, že sa nebudem stretávať s osobami, ktoré ilegálne opustili ČSSR. Musel som dostať súhlas straníckej organizácie aj keď sám som bol nestranník. U vedúcich pracovníkov sa to vyžadovalo. Bol som síce iba taký “malý” vedúci, ale bol som. A nakoniec mi musel povoliť cestu riaditeľ. To bol na tomto stupni najväčší oriešok. Nepodpísal. A tak som prešiel v rámci Bratislavy na iný závod, kde mi to tamojší riaditeľ podpísal. Bol to komunista, ale slušný človek.
Mal nakoniec jedinú podmienku. Povedal: „ súdruh Burger, ale na 1. mája ťa chcem vidieť v sprievode a druhého môžeš ísť.“ To bolo z jeho strany všetko. 1. mája som nastúpil do sprievodu so synom na krku, aby si ma „starý“ všimol. Ale ako som zistil, nikto ho tam nevidel. Irónia…Tak sme mali aspoň s kolegami možnosť rozprávať o najnovšej senzácii: výbuchu Černobyľa. Správe, o ktorej informovala ORF a neskôr nevoľky aj naša strana a vláda. Boli sme takí zmetení, že nikto nevedel posúdiť nakoľko je táto havária nebezpečná. Roky oblbovania a propagandy urobili svoje.
2. mája nastal veľký deň. Nasadli sme do svojej embéčky a vyrazili na Rozvadov, český hraničný prechod do NSR. Nabalení (niesli sme zamrazené dobroty pre rodinu) a zaťažení tak, že auto malo pri brzdení veľké problémy. Pred hranicou som uschoval čierne marky pod reproduktor rádia a zocelení po zážitku so svokrou pred dvomi rokmi na Bergu sme si to nasmerovali na štátnu hranicu. Prechod bol neuveriteľne jednoduchý. Takmer nás nekontrolovali a hladko pustili na nemeckú stranu. Tam vládlo akési napätie. Colník sa ma spýtal, či neprevážame potraviny. Len pre našu spotrebu, povedal som a zaprel autochladničku schovanú za sedadlom a prikytú dekou OK, povedal a pustil nás do krajiny zasľúbenej.
Až neskôr od švagrininej manžela som sa dozvedel, že 10 minút po našom prechode boli uzatvorené hranice Nemeckým ministerstvom vnútra a zákaz dovozu potravín z Východného bloku. Prišli sme do mesta Goeppingen v kraji Bádensko Wurtembergsko a prvé, čo sme si všimli nebola krása a čistota mesta, krásne obchody a všetky tie lákadlá pre našinca, ale chaos a panika na uliciach. Začalo pršať a poučení občania utekali odušu, aby sa mohli schovať v bránach a podchodoch. Nič sme nechápali a čudovali sa, že čo sú to za hákliví blázni, keď takto utekajú pred dažďom akoby im išlo o život.
Na druhý deň som pochopil. Na titulke Zeitu trónil obrovský nápis: TSCHERNOBYL. Medziným tam písali aj o tom, prečo sa treba schovať pred daždom.
V Bratislave zatiaľ vládol relatívny pokoj a ľudia chodili do práce. Či pršalo alebo svietilo slnko.
