Výlet, ktorý začína prezieravými pohľadmi (v očakávaní biedy) na chudobné, ale aj bohatšie domčeky, tesne za maďarskou hranicou (až tu sa, vlastne, začína to, čo je zaujímavé - a nie pri nekonečnej rovine dolnej zeme) v Rumunsku. Skromnosť príbytkov je znateľná, ale omnoho menej ako som očakával. Jazda uprostred transylvánskej trate, kde sa jedna i druhá strana Karpát vinie v úctivej vzdialenosti od koľajníc. Vďaka tomu vidíme na úpätia hôr, kde sa potulujú koníky a ovce. Obrázok z maľby nad posteľou starých rodičov. Hneď vedľa Najsvätejšieho srdca Ježišovho...
Vlak, ktorý odchádzal s meškaním päť minút má pri Brašove stratu temer tri hodiny. Pannónia, český(?) spoj, ale rumunský vagón. Vďaka CFR (železničnej spoločnosti) môžem pri toalete fajčiť. Užívam tento dar s mierou. Každú hodinku žmurkám na zavalitého Rumuna, sprievodcu ležadlovej dvojky, ktorý ťahá odušu so mnou. Ja posledné Sparty a on - nejaké Marlboro. Ohromne si rozumieme. Rumunsko - slovensko - anglicko - pantomimicky. "Jes, jes" - odpovedá na moju pravidelnú otázku (pohľad na hodiny a v "angličtine" prenesené slovko Bukurešť s otáznikom v mojich očiach), kedy prídeme? Po cigaretke odchádzam na svoje miesto a za sebou začujem: "Báj, báj." Ako čas uteká, skracuje sa interval medzi vyfajčenými cigaretami a "háj" počujem častejšie ako "báj..."
Vyťahujem jedlo - vysmažené kurča, chlieb a salámu. Nejakú minerálku a zeleninu. Vajcia natvrdo. Nuda, ktorú občas preruší krása krajiny a fajčenie. Fotografovať z okien je problém. Vagón má zapustené okná a len dva vetráky, ktoré možno poodchýliť, ale nie viac ako na päť centimetrov. Sklá sú špinavé a na fotografiách to bolo vidno. Teda, tú špinu a nie krásu okolitej krajiny. Máme byť na Gara de Nord o štvrť na dvanásť, v noci, ale prichádzame o druhej hodine nadránom. Počas cesty sa neprihodilo nič nepríjemné a reťaze na dverách, ktoré tam nasadil prezieravý šéf, boli absolútne zbytočné (krádeže vo vlakoch sú častým javom aj Poľsku a v Česku - ako som počul, nielen u nás).
Na druhý deň, pred novým Národným divadlom (na Piata Unirii, hned vedľa hotela Intercontinental - tak nevkusne prilepenému k Teatrul National), ktorého prestavbu riadila doktorka Honoris Causa - s neukončeným základným vzdelaním, súdružka Elena Ceausescu, stretávam dve najkrajšie dievčatá aké som kedy videl... Z troch. Nech mi nikto nehovorí, nikdy viac, že Rumunky sú škaredé...
Curtea de Arges, 9.IX.2006
