Po ubytovaní v štýlovom hoteli Carpati , ráno o štvrtej, vstaneme po dvojhodinovom spánku a vyrážame do ulíc. Peňaženky zvierame vo vreckách a doklady má syn v plecniaku na chrbte. Sledujeme skupinky mladých výrastkov. Napodiv, možno preto, že je ráno, pôsobia oveľa disciplinovanejším dojmom, ako som zvyknutý u našej, bratislavskej omladiny. Nasledujúce dni ma presvedčili, že to nebolo iba ránom.
Bukurešťania sú zdravo živočíšní a napriek tomu pokojní . Srdeční a družní. Stretávame ich v parkoch, na uliciach, v obchodoch. V tlačeniciach dvaapolmiliónovej metropoly pôsobia pokojne a rozvážne. Nijako sa neodlišujú od našich. Možno sú o niečo tmavší, ale môj syn, ktorý má snedú pokožku, dokonale zapadol medzi nich... Na rozdiel odomňa. Bol som asi jediný blonďavejší, široko ďaleko...
Dámy, vďaka plavým prelivom, vyzerajú ako naše ženy. Tie mladšie sú mimoriadne pekné. Ja som zaťažený na brunetky a tu ich je až až. Neviem, kedy nastáva ten zlom, keď podobne, ako to býva u južných národov, náhle zostarnú. V zrelom veku som si peknú ženu nevšimol.
Oproti divadlu, cez cestu, stojí múzeum. V záhrade frčí burza numizmatikov a starožitníkov. Hľadáme toalety. U McDonalda nás nasmerovali práve sem. Za dverami krúti hlavou pekná policajtka. Nie, tu nie je vécko pre verejnosť. Máme ísť do podchodu, odkiaľ sme prišli. Odchádzame a vo dverách míňame brunetku, z ktorej sa nám zatočila hlava. Poznáte to? Taká krása vám berie dych a dojíma až k slzám. Stretnú sa nám pohľady, na okamih. Nevydržím sa pozerať a klopím zrak. Nádherné dievča. Vidím ju ešte teraz. Pohľad, pre ktorý muži voľakedy zabíjali... Život je krásny. Aj pre nedosiahnuteľnosť a schopnosť pochopiť veci v závetrí "bezpečných, zrelých" rokov.
Nakoniec sme ho našli (WC) v podchode pri Metre. Po rannej káve u Meinla odchádzame pešo hľadať najkontroverznejšiu budovu východnej, postkomunistickej Európy. Palatul Parlamentului , či Casa Republicii alebo Casa Poporului... Parlamentný palác uprostred parku na počiatku Boulevardulu Unirii, modernej verzie Elyzejských polí. Je to obrovský dom. Akokoľvek kritici krčia plecami, a fanatici volajú po jeho zbúraní, vzbudzuje vo mne úctu tento gigantický panelový obor.
Zopár fotografií, ktorými ilustrujeme niekoľko častí článku:
Parlamentný palác. Tretia najväčšia budova sveta. Megalomanská opacha, ktorej padla za obeť časť starej Bukurešti. Oficiálne miesta tvrdili, že staré domy boli poškodené pri zemetrasení a preto musia ísť dole. Palác, ktorého výstavbu osobne riadil Nicolae Ceausescu, bol inšpirovaný novou výstavbou Pchjongjangu, ktorý diktátor navštívil v 70. rokoch na pozvanie Kim Ir Sena. Bulvár Unirii, pred ním, napodobňuje parížské Champs Elyseés, s malým rozdielom, je o niekoľko metrov širší.
Nové Národné divadlo (severná časť námestia Piata Universitätii ) - musím konštatovať, že pani Elena Ceausescuová, napriek svojmu nízkemu vzdelaniu, mala pri ňom dobrý čuch, či šťastie, že si dala poradiť pri konečnej, tretej verzii budovy. Všimnite si, prosím, všadeprítomné nadzemné vedenie elektroinštalácií.
Teatrul večer. Intercontinental pred ním mi tam vôbec, ale vôbec "nepasuje".
Pohľad z hotela Carpati. Panelák vyrastajúci z ulity meštianskeho domu.
Odvrátená strana veľkých stavieb v samotnom centre. V tesnej blízkosti megalomanských budov. Možno posledné okamihy, kým sa zahryzne bager do zbúraných domov, aby uvoľnil miesto novej modernej výstavbe. Týchto objektov nebude škoda, ale triesky z vyrúbaného lesa zasiahnu aj hodnotné meštianské domy, svedkov 19 storočia. Tu žili bohatí mešťania v okolí bulváru Calea Victoriei, dlhého niekoľko kilometrov, keď bol ešte na začiatku minulého storočia vydláždený drevom.
Calea Victoriei, tak sme si tu chodili a fotografovali. Nádherný "palatul", však?
Meštiansky dom z prelomu 19 a 20 storočia.
Tu sa začala, zatiaľ ostatná revolúcia v decembri 1989. V pozadí je slávny balkón, na ktorom sa Nicolae Ceausescu dozvedel, že "jeho" národ odhodil strach a postavil sa proti nemu. Stopy po výstreloch sme neobjavili. V pamäti mám záznam CNN ako sa diktátor psychicky rútil, keď z davu počul štekanie zbraní. O pár dní ho popravili v Targovisti , bývalom hlavnom valašskom meste (v jednom z troch po Bukurešti a Curtea de Arges ), odkiaľ pred stáročiami vládol Vlad Tepes III., Drakul.
Námestie Revolúcie - Piata Revolutiei .
Záber z boku. Balkón je nižšie, ako som ho mal v pamäti zo záberov televíznej stanice. Budova je impozantná a stojí oproti Kraľovskému palácu (v južnej časti je galéria).
Atheneum na hornom konci námestia. Koncertná sieň s bohatou secesnou výzdobou v interiéri.
Pamätník revolúcie na rovnomennom námestí.
Ľavé krídlo Kráľovského paláca. Za nim je bývale sídlo strany.
Vľavo Kráľovský palác. Vpravo panelák so 60 rokov minulého storočia. Mimochodom, obyvatelia, ktorých vysťahovali pre demoláciu starých štvrtí pred stavbou Centrul Civic a dnešného parlamentu (na najhornejšej fotografii), celkovo ide asi o 40 tisíc ľudí - obývajú panelákove mesto, ktorému miestni hovoria Hirošima. Boli sme tam, ale fotografovať sa nám nechcelo. Nevyzerala (Hirošima) horšie ako Petržalka. Aspoň z vonkajšieho pohľadu, určite. Ja mám k Petržalke kladný vzťah. Napriek tomu, že žijem v starom meste.
Malý trh za Calea Victoriei.
Kto vravel, že Bukurešť je čiernou dierou, žartoval. Bohužiaľ, viaceré snímky nám nevyšli. Ame typickí, turistickí fotografisti. Ale aj z týchto záberov vidno, že energetická kríza a "zatmenie" mesta sú minulosťou. V pozadí vidno hotel Intercontinental, ktorý je necitlivo prilepený k budove Teatrul National, "Eleninho" divadla. Zaujímavé je, že pokiaľ sa Ceausescu hral s Palatul Parlamentului (Parlamentný palác, predtým ho nazval Domom Republiky) a novými bulvármi okolo neho, svojej jedinečnej manželke, doktorke nespočetných univerzít socialistického, ale i západného sveta, ponechal ako hračku kultúru. Ale to nie je (iba) doménou prvých dám v diktátorských režimoch. Je to bežné aj v demokratickom svete. Výnimku tvoria, hádam, iba krajiny, kde sú prvou dámou muži (pán Merkel je chemik, pokiaľ viem, obľubuje klavírnu interpretáciu a do novej Germanie sa nehrabe. Rovnako pán Dennis Thatcher, myslím, že nemal také ambície a za nový most či Jurovu obľúbenú "uhorku" nemôže (tie, prirodzene, vznikli neskôr:).
Jedna z mála vecí, ktorá mi pila krv. Bukurešťské metro . Pár eskalátorov, ktoré boli v prevádzke a veľké množstvo klasických schodísk. Nachodili sme sa do úmoru - aj pre zle označené linky.
Podzemná dráha je špinavá (dieselové vlaky), schodiská sú poškodené, pretože priestory nestačia kapacite cestujúcich. Staníc je málo - a sú ďaleko od seba. Napriek tomu, s ohľadom na tieto fakty, je to v danej situácii zázrak, že neporiadok nie je väčší a devastácia pokročilejšia. Vo vlaku stretávate bezpečákov, ktorí majú rešpekt. Istia ochranu Metra. Možno bývalí príslušníci Securitate...
Arcul de Triumf , bukurešťská kópia parížskeho Arc de Triomphe . Víťazný oblúk z 19. storočia, pôvodne bol z dreva. V 30 rokoch minulého storočia ho prestavali z kameňa. Bývalá dominanta Paríža východu, ako zvykli nazývať hlavné mesto Rumunska pred Druhou svetovou vojnou.
