
V ten deň sme hľadali ubytovanie na jednu noc. Pochodili sme asi 15 hotelov. Všade mali obsadené. Nebolo ani v Novoteli, ani v Ibise, kde sú ceny za nocľah, na rumunské pomery mimoriadne vysoké. Ako u nás alebo v Prahe. V Anglicku či v oriente. V Nemecku alebo v Rakúsku. Nocľah pod 3000 korún v slušnom hoteli, s vlastným sociálnym zariadením, nenájdete. Bolo to iba pár mesiacov pred vstupom Rumunska do únie.
Zaobišli by sme sa aj bez vlastnej sprchy a použili pokojne aj spoločnú, spolu s WC, ale v ten deň, na záver pobytu, sme chceli naozaj ubytovanie, ktoré by nám ponúklo komfort, na ktorý sme doma zvyknutí. Súkromie, čistotu, vôňu čistej posteľnej bielizne. Netvrdím, že sme sa stretli, napríklad v hoteli Metropol v Pitešti, či v hoteli Carpati, pár dní pred tým (hotely nižšej kategórie) s nečistotou alebo priamo špinou. Ale obidva spomínané objekty ešte stále trpia pozostatkami z čias, ktoré sme prežili na vlastnej koži. Nedávno aj tu, v Československu.
Posteľná bielizeň bola čistá (Metropol, Carpati) ale koberec namiesto vysávania zametali cirokovou metlou. Umývadlá sa ligotali (v Carpati), ale uteráky sme používali radšej vlastné (v Metropole), pretože tie, ich, nevoňali podľa nášho gusta. Nemyslite si prosím, že som prehnane náročný, nebodaj, že sa topím v peniazoch a preto vymýšľam - to určite nie, pretože v takom prípade by sme bývali v lepších hoteloch. Syn by to pokojne "zacvakal."
Ale keďže som bol jeho hosťom na tomto peknom výlete, snažil som sa ho ovplyvňovať (fotrovské mindráky), aby bol šetrný, a aby sme neplatili viac ako bolo nutné. Veď nakoniec, nebývali sme najhoršie ani v tých lacnejších hoteloch. A potom: nájsť na rumunskom vidieku hotel, ktorý by zodpovedal štandardu lepšieho v Bukurešti, to bolo aj tak nemožné. Dokonca aj v meste ako Pitešt, kde je vyššia životná úroveň (nám sa to tak videlo) ako v metropole (nuž, je tam priemysel, známa automobilka Dacia, a viacero tovární). Na tej malej ploche, v meste, ktoré veľkosťou pripomína ´bežné slovenské okresné, je to slušná koncentrácia ekonomiky. Na zovňajšku obyvateľov či vzhľade mesta to bolo vidieť. Ale vrátim sa do Bukurešti.
Nakoniec sa našla izba na najvyššom poschodí zariadenia, ktoré patrí bývalému tenisovému šampiónovi Tiriacovi (ako som vyrozumel z reklamného letáka, patrí mu sieť, po celej krajine). Unavení, ale šťastní vyplatili sme nocľah (okolo 3500 korún) v čistučkej mramorovej, chrómovanej budove, ktorú otvorili v blízkosti Novotelu iba pár mesiacov pred tým. Konečne, už sme uvažovali o hľadaní ubytovania v súkromí, čo sa mi nezdá byť v Bukurešti až také jednoduché riešenie (po celý čas, ani na vidieku som si nevšimol reklamu alebo inzerciu na privátne bývanie).
Na tú krásu sa mi tá cena nevidela až taká prehnaná. Kto často cestuje po svete vie, že ubytovanie okolo 100 eur za noc je bežné. V hoteli, ktorý má lepší štandard. Tento bol nad očakávanie krásny. Čistučký a ligotavý. Kovový, zrkadlový výťah nás vypľul na šiestom poschodí a pomocou magnetickej karty sme sa o chvíľu ocitli vo svojej izbe. Komfort, ktorý som očakával, už od vstupnej haly, bol aj dnu. Po celodennom trmácaní, po teple a únave z rozpálenej ulice, to bol raj.
Nasledovala sprcha a posteľ. TV a MTV :o) Úľava, ktorá zahnala únavu. Perfektná funkčná klimatizácia, mäkučké, voňavé vankúše, žiadny cigaretový pach (v iných hoteloch všadeprítomný), žiadny hluk áut z blízkej križovatky. Keď sme sa už chystali zaľahnúť, tešiac sa zo záveru dňa, ktorý nakoniec dopadol nad očakávanie, ozvalo sa to...
Vtedy som pochopil, prečo tá cena, na naše pomery vysoká, ale vo svetových hoteloch bežná, bola v tomto luxuse nižšia ako sme očakávali. Ubytovali nás priamo pod strojovňou vzduchotechniky, ktorá sa asi po hodine ozvala, strašným rachotom, a sprevádzala nás v pätnásť minútových intervaloch po celú noc.
Ale ráno zahnalo chmáry. Pretože sme vstávali skoro, keď ešte nebola otvorená hotelová kaviareň, ochotný personál nám pripravil raňajky, priamo pri recepcii. Chlebíčky zabalené v alobale (vedeli, že ideme na vlak), poháre s džúsom, čaj a dobrú kávu. Boli pozorní a diskrétni. Malý bakšiš, ktorý sme ponechali rozospatým zamestnancom na podnose, zobrali až po našom odchode. Milí ľudia. Ako všetci Rumuni, s ktorými sme prišli do kontaktu. Skromne oblečené ženičky ponáhľajúce sa do ranných smien v továrňach, alebo "normálni" pracujúci v slušných oblekoch. Po celý čas a všade.
Pokračovanie na budúce :o)