Rumunky v Bukurešti sú ako krásna báseň od mojich milých kolegýň: Bett, Gabiny, Julky, Katky, Márie, Tamary. V abecednom poradí, aby som neurazi a neuprednostnil. Samozrejme Ivett aj Ywanu, ktorá píše poeticky v próze, jednu aj druhú. Ostatné odpustia, ale som zmagorený z cesty a viaceré mená mi neprídu na um. Ba, vlastne hej, Medveď. Aj on píše poéziu. Aj Janko M., Ivan R., Marek P. Ale tí chlapci nie sú pre mňa krásni krásou našich dám. Určite, ak to náhodou čítajú, pochopia. :)
Nie fotky rumunských dievčat a žien nemám. Som priveľmi ostýchavý, aby som si dovolil niektorú odfotografovať len tak, mirnix - dirnix, ako vravievala stará mama pána Satinského. Nakoniec, vyber sa tam sám a uvidíš. :)
Späť k Bukurešti: Cez deň aj v noci, počas cesty i prechádzok. Počas neuveriteľne dlhého pochodu bulvármi, sedenia v mestskom centrálnom parku, spánku na lavičke vedľa prvého bezdomovca, ktorého som stretol, ma nikto neokradol, neobťažoval, nenapadol, neurazil. Nič podobné, ani náznakom nám, synovi a mne, nehrozilo! Možno sme mali šťastie, neviem...
Stretávali sme napospol normálnych, prirodzených, kultúrnych ľudí. Veľmi ma hnevalo moje podvedomie, hnev, ktorý vo mne ticho klokotal a prerastal do názoru, ako sme do seba, my, Slováci zahľadení, presvedčení o nejakej nadradenosti voči "divokým, nekultúrnym" ľuďom z juhovýchodnej Európy. Hrdé týpky bratislavského korza, zbohatlíci Slovenského Divokého západu. Nagelovaní šviháci a vyfintené krásky, ktoré mätú bokmi svojho tela, rovnakou rýchlosťou ako melú jazykom. Sebavedomí bezduchovci s jedinou túžbou v závite od šiltovky, s nápisom NYC, či Lakers, po...
Cestu vlakom, ako som už opísal, sme mali nudnú. Na žiadnej stanici, ani počas 21 hodinovej túry, nás nikto neotravoval. Nechápal som reťaze na dverách vagónov, ale sprievodca mal iste svoje dôvody. Možno pre minulosť, možno pre súčasnosť, ktorej sme sa zázrakom vyhli. Ale posudzovať môžem na základe prežitku a nie predsudkov, s ktorými som tam išiel. Takže K+ pre Rumunov!
Chudobu sme videli. Možno sú Bukurešťania na pohľad lacnejšie odetí, ako horeuvedené typy. Vlastne, vo väčšine prípadov je to tak. Ulica bola vo všeobecnosti oblečená horšie, ako to vidieť v Bratislave, či na Slovensku, všeobecne. Možno na vidieku je ten kontrast zreteľnejší. Ale v Pitešti som videl ľudí evidentne zámožnejších ako v hlavnom meste (je tam slušný priemysel a automobilka Dacia, na to pomerne menšie mesto, čo dvíha životnú úroveň, prirodzene). Ak berieme chudobu ako stav peňaženky, je to celkom možné. Ale ja túto kategóriu nepociťujem ako hmotnú záležitosť. V tomto ohľade sú Rumuni bohatší ako my. Oni žijú a neprežívajú v sebaklame.
Akosi mi pripomenuli Československo v 60. rokoch. Keď sme sa stretávali na vychádzkach s rodičmi a s rodičmi našich rovesníkov. Bez cynizmu a vypočítavosti. Je tam tak živo ako si to pamätám doma, v Bratislave (nie, neglorifikujem ten čas z ideologických, ale z etických dôvodov - boli sme akýsi naivní a dobrí - ľudská slušnosť rezonovala v našich rodičoch - možno aj preto, že nebolo tak ďaleko od hrôz vojny). Mestské parky sú obsadené, lavičky nemajú voľné miesta. Mladíci a krásne slečny spolu komunikujú bez hlučného aranžmánu a obťažovania okoloidúcich, ako je to celkom bežné na uliciach Bratislavy alebo v MHD. Mladí chalani, asi tak 15 roční, si podali ruku na rozlúčku, ako ich otcovia. Bolo ich zo šesť a ruky si triasli krížovo, celkom dlhá výmena pozdravov. :) Ale bolo z toho cítiť úctu k spoločníkovi a kamarátovi. Sedel som a sledoval. Nepostrehol som u pubertiakov štylizované nadnesené správanie (kto som, čo som), také bežné v našich krajoch.
Jasné, boli sme tam iba krátko. Mnoho vecí za pár dní nepostrehneš. Ale to je riziko, s ktorým musím počítať, rovnako ako prípadný čitateľ tychto riadkov. Píšem o tom, čo som za pár dní postrehol. Svojim, obmedzeným spôsobom. Podstatné pre mňa je, že prvýkrát v živote, vracajúc sa domov, som nepocítil onú starú známu radosť pri pohľade na vzdaľujúciu sa stanicu mesta, kde som niekoľko dní bol. Skôr smútok.
Musím ešte napísať o Pitesti, o Curtea de Arges a o tom, kde vlastne býval Dracula. Bran to určite nebol, ani náhodou...
