V časoch, keď šéfkuchár bez čapice, Jamie Oliver , robil vianočky na pieskoviskách, alebo slávnostne zahajoval povinnú školskú dochádzku, urobil som z múky, cukru, vajec, soli, droždia, mlieka a pár zvyškov z hrozienok a mandlí, ktoré ostali od Vianoc, svoju prvú naozajstnú vianočku.
Za všetko môže moja milá svokra. K tridsiatke mi kúpila kuchársku knihu od pána doktora Sečanského. Bola o zdravom varení (autor bol lekárom) a prebudila vo mne (moja vlastná "kuchárka" :) fantáziu nevídanú.
Prvé týždne som svoju rodinu týral kurčatami "Marengo" (skutočný recept z čias napoleonskej bitky): šampiňonmi na spôsob Pomiana (ich pôvod je v slávnej, dnes neexistujúcej tržnici, ktorú opísal Emile Zola v knihe Brucho Paríža ), kurčaťom Kung - Pao a podobne. Myslím, že mali strach prísť domov, čo to ten tato opäť navaril. Po krátkom čase boli otrávení stereotypom ponuky (chlapi majú vo zvyku naučiť sa poriadne jedno-dve jedlá a "cizelovať" ich, do úmoru). a začali mi to dávať jemnúčko "najavo".
Uvedomil som si, že ak chcem zapôsobiť ako majster (vždy som sníval o tom, že budem druhým Vladom Mullerom , nie hercom, ale kuchárom - tým bol rovnako povestný), musím spestriť menu a hlavne naučiť sa variť "obyčajné", základné, ľudové (prepáč Ľudo:), jednoduché a lacné pokrmy. Veď, nemusí byť vždy kaviár? - ako napísal Simmel , môj druhý veľký inšpirátor na ceste k ovládnutiu zlatej varešky (děkuju ti pani má, oddneska mám řády dva ). Ale podľa jeho knihy sa mi nikdy nepodarilo navariť skvostné jedlo, a la Lieven, tajný agent, ktorý oblboval svojich nepriateľov delikátnym "papaníčkom". To bolo ešte v období mojich megalomanských začiatkov pri varnej platni.
Časom ma život naučil (nielen smäd, ale aj život je dobrý učiteľ) zvládať varenie na slušnej úrovni. Zároveň som (vďaka tomu) pochopil, že každodenná starosť o svojho blížneho nie je lízanie medu, a ... že naše drahé manželky, mamičky a staré mamy to nemajú na tomto svete vonkoncom ľahké, ak sa musia starať o hladné krky svojich drahých (aj nedrahých, bohužiaľ, občas, pomerne často, to v živote nevyjde tak, aby sme varili s láskou a radostne).
Keďže k ovládnutiu varešky, patrí aj pečenie, vraciam sa k spomínanej vianočke, ktorá bola mojim prvým "dielom" z kysnutého cesta a hádžem do "placu" recept:
1 kg hladkej múky
10 dkg kryštáľového cukru
1 zarovnaná čajová lyžička soli
1 kocka droždia (balenie á 42 g)
2 žĺtka
10 dkg tuku (maslo, margarín)
1/2 l mlieka
Za malú hrsť hrozienok (nemusia byť)
Za malú hrsť mandlí (nemusia byť - jedno aj druhé, ak vám ostalo od Vianoc, ako teraz mne)
Takže: večer si dám všetky suroviny do kuchyne, aby mali približne rovnakú teplotu (okrem masla).
Ráno preosejem múku cez rešeto :)(sitko), cukor zmiešam s droždím a spolu so soľou, žĺtkami, mliekom, hrozienkami a mandľami (rozdrvím ich v igelitovom sáčku pomocou valčeka na cesto) pridám do nádoby, v ktorej miesim cesto. Vypracujem ho, tak na tuho a na záver pridám roztopené maslo (mikrovlnka je fajn :). Miesim ďalej asi desať minút, kým sa mi nezačne oddeľovať od ruky aj nádoby. Potom ho v nádobe prikryjem vlhkou utierkou a na hodinku a štvrť ho uložím na teplé miesto. Keď nakysne: urobím sedem rovnako hrubých a dlhých vrkočov, ktoré spletiem. Na spodok urobím vrkoč zo štyroch a vyložím ho na omastený plech. Vrkoč z troch položím na tento základ a na záver spletiem ešte dva tenké vrkôčiky (len tak ich zatočím, okolo seba) a dám ich na vrch vianočky, ktorú v tom momente prenesiem opäť na teplé miesto, cirka na polhodinku, aby ešte trocha nakysla...
Medzitým zapnem trúbu na 180 stupňov. Vrch aj spodok. Rozšľahám ešte jeden žĺtok (na potretie), a zvyšok mandlí rozdelím pomocou noža na polovičky. Keď je vianočka pripravená, natriem ju žĺtkom, poobkladám polkami mandlí a strčím do rúry. Nevšímam si ju, ignorujem ju - cirka 15 minút. Potom prepnem ohrev a pečiem ju desať minút iba zvrchu. Neskôr to isté urobím (v rovnakom časovom intervale aj zospodu). Na záver pečiem opäť pri oboch ohrevoch. Vianočka je hotová zhruba po 35 minútach. Vyberiem ju, prikryjem utierkou a nechám vychladnúť. Potom ju ocukrím práškom:) Jem ju až po troch hodinách (klamem, nevydržím a ochutnám už po polhodine). Ak vás tento recept zaujal, odporúčam. Je to pomerne rýchle, jednoduché a chutné pečivo. Biela káva (melta) k tomu: Božské jedlo, ako sa raz vyjadril pán Satinský (v súvislosti s tarhoňou).
Takže, keď poteším svoju fantáziu, zapojím ruky, oči a neskôr brucho, poteším aj svojho ducha. Ako plynie čas, stáva sa jedlo jednou z posledných rozkoší, ktorá nás sprevádza do konca (tak nejako to povedal Savarin , prečítal som si to na jedálnom lístku, v časoch, keď ešte jestvovala vychýrená Slovenská reštaurácia, vzadu pod Luxorkou , kde sme voľakedy, svojho času, vystávali rad (keď mal niekto sviatok), aby sme ochutnali preslávené špeciality tejto najlepšej kuchyne (reštauračnej) v Bratislave.
Taká vianočka, to je jedna z mojich drobných radostí. Jeden (niekedy ani dvaja:) by neveril, ako dokáže také pečenie pomôcť, keď sme "down..." Ale - to azda každá činnosť, kde je "načim" ruka aj hlava.
