Ďalší veľký autor, ktorého dielo sme si mohli kúpiť až po Novembri, je Alexander (Alexandr) Solženicyn (Jeden deň Ivana Denisoviča vyšiel krátko po páde Stalinovho kultu). 11. decembra sa dožíva 88. rokov. Je takmer rovesníkom októbrovej revolúcie!
Tento bývalý učiteľ matematiky je pokračovateľom slávnych ruských literárnych tradícií. Plodnejší, odvážnejší a priamejší ako Boris Leonidovič Pasternak a rozhodne nie tak "nestranný" pri posudzovaní sovietskeho systému ako sa mi zdá pri Pasternakovi. Ale tam, kde je autor Živaga mnohofarebný, nečiernobiely, epický, lyrický, kvetnatý ako čerešňa, bohatý vo výrečnosti a tam, kde svoje zúfalstvo zabalí do reči faktov (bez kritického komentára - a predsa - ako silne!), tam je Alexander Isajevič priezračný, monochrómny, kritický, jadrný až ostrý. Je nekompromisným kritikom sovietskeho zriadenia. To, čo u prvého cítime ako zjavenie pravdy - záver, ku ktorému postupujeme čítaním rozsiahleho románu - u druhého je takmer jasne sformulované (krásnym literárnym jazykom) od prvých riadkov jeho kníh. Solženicyn cieľavedome a od začiatku postupuje ako tvrdý a neúprosný kritik neľudského režimu. Práve preto musíme obdivovať odvahu tohto velikána: (pri čítaní diel z čias jeho života v ZSSR) aké riziko tento človek podstupoval - (priamosť) jeho veľkosť. Solženicyn mapuje utrpenie človeka v pekle stalinizmu (Súostrovie Guľag), prozaicky, faktograficky a autobiograficky, hĺbkou hodnou Pekla Danteho. Jeho sila je však väčšia. On nepotreboval imagináciu. Všetko o čom písal, prežil osobne, alebo to odpozoroval.
Román z predpeklia - Rakovina - je príbehom pacientov čakajúcich na svoj osud v prostredí rakoviny spoločenskej.
Na onkologické oddelenie prichádza Rusanov - nomenklatúrny káder - ktorý iba s nesmiernou námahou prijíma "odsúdenie" a zaradenie do spoločnosti rovných vo svojom ťažkom postavení. V nemocnici sa stretávajú ľudia, ktorí sú absolútne odlišní z hľadiska spoločenského postavenia (v krajine, kde takáto rôznosť nemala existovať!), geografického pôvodu či profesijnej príslušnosti.
Tak začína príbeh o nezlomnej sile, o porážke, o živote v ZSSR 50 rokov. Príbeh o láske, smrti aj víťazstve. Dovolím si na neho upozorniť tých, ktorí nemali šťastie prečítať si túto kompletnú anamnézu sovietskej spoločnosti.
Je to ďalšie skvelé a nezabudnuteľné čítanie. Preplnené brilantnými dialógmi či bohatými osudmi hlavných aktérov. Lahôdka pre dušu.
Tri úryvky:
Ale ona sedela a žiarila. Nežiarila len ona sama, nežiaril len jej žičlivý, ba až láskavý pohľad - aj odraz jasného svetla obkolesoval jej postavičku ako roztiahnutý vejár.
- A to chcete hneď odcestovať?
- Nie že by som chcel, vďačne by som sa tu zdržal. Ale nemám kde nocovať. A na stanici už nechcem.
- Ozaj, veď vy do hotela nemôžete ísť, - prikývla. A zachmúrila sa: - To je smola, tá ošetrovateľka, čo berie na byt pacientov, je práve teraz chorá, nepracuje. Čo by sme tak vymysleli?... - hovorila ťahavo, zahryzla si do hornej pery spodnými zubami a kreslila na papieri akýsi ornament. - Viete... vlastne by ste mohli prenocovať aj... u mňa.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Včera na prízemí videl na vlastné oči, ako vyviezli kohosi z operačky a zakryli ho celého plachtou. Až teraz pochopil výraz, ktorý často počul medzi sanitárkami: Ten sa onedlho dostane pod p l a c h t i č k u. Tak je to teda? - smrť si predstavujeme čiernu, ale to len cesta k nej je čierna, ona sama je b i e l a.
Prirodzene, Rusanov vždy vedel, že ľudia sú smrteľní, a preto raz, voľakedy, aj on bude musieť odovzdať agendu. Lenže v o ľ a k e d y , ale nie hneď teraz. V o ľ a k e d y nie je hrozné umrieť, hrozné je umrieť teraz. Veď, akože to bude? Čo bude ďalej? Čo si tu počnú bezo mňa?
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Len keď sa vlak šklbol a pohol - tam, kde je srdce, alebo tam, kde je duša - kdesi na najdôležitejšom mieste v hrudi, tam ho to pochytilo. A prevrátil sa, zvalil sa doluznačky na plášť a zaboril tvár so zažmúrenými očami do torby s hranatými bochníkmi.
Z prekladu Magdy Takáčovej, A. Solženicyn: Rakovina, vyd. Tatran, 1991
