Je to fajn. Zo všetkých vecí na svete, ktoré poznám, lebo som ich prežil - nič sa jej nevyrovná. Vidí sa mi, že najsuper je tá materinská. Tej sa tiež nič nevyrovná. Ale to je len podskupina lásky ako takej. Láska ako taká, všeobecná - je neohrozená vo svojej pozícii.
Medzi ženou a mužom. Ženou a ženou. Mužom a mužom.
Na tú som myslel. Vlastne, len na ten prvý variant. S tým mám svoju skúsenosť. Krásnu aj smutnú. Ako to už býva. Láska bez smútku nemôže byť, ale tá krása, to šťastie, ktoré dostávame ako kompenzáciu za smútok z lásky, zaň stoja.
Keď príde v zrelom veku - je bohatejšia o múdrosť rokov a chudobnejšia o "vypočítavosť"
našich sklamaní.
Keď zahoríte po rokoch láskou k manželke, znovuzrodenou, pre kučierku v jej pohľade, ktorú ste si už dlho nevšimli - ticho závidím tú nádheru.
Nezávidím lásku a lá diskopríbeh. Ten pán v tom filme bol rozvedený (?) a mal to ťažké. Láska staršieho k mladej a možno aj naopak, Bože! - To nie je len stret dvoch duší a tiel. To je stret kultúr a niekedy aj konflikt z neho prameniaci.
Láska môže byť aj "prúser." Keď ženatý tatko zahorí plameňom a zabudne na tú, pri ktorej "tlel" celý život. Takú nezávidím. Z takej mi je smutno. Často zanecháva zmrzačené duše. Nie vždy, ale často.
Láska dvoch duší a tiel (traja mi tam nesedia - prepáčte a neodsudzujte) - je krásna. Takú závidím.
