Detstvo prežil, prirodzene, v hornom Uhorsku, v monarchii. Po ukončení gymnázia, prerušil štúdium na univerzite, pretože narukoval do I. Svetovej a osud ho zavial až do vtedajšieho Ruska. Krátko po revolúcii v sedemnástom roku sa v Petrohrade zoznámil s mojou omamou. Na úteku pred Červenými zakotvili na krátky čas vo vtedajšom Turkestane, v meste Aulie Ata (nie Alma Ata, len podobnosť v názvoch miest) sa narodil môj (nevlastný) otec. V roku 1922 prišli do Československa, a až do svojej smrti žili v Bratislave. Moja omama sa nikdy poriadne nenaučila po slovensky. Jej reč bola natoľko prešpikovaná ruštinou, že nám to robilo problémy v šesťdesiatom ôsmom, keď našu vlasť okupovali vojská Varšavskej zmluvy a nevôľa obyvateľstva sa sústredila predovšetkým voči Rusom.
Otec absolvoval Obchodnú akadémiu a v období po vzniku Slovenského štátu, ostal na odrezanom, vtedy maďarskom území, kde ho zdržala láska. Pretože bol rebel a samotár ako hrom, odmietal opapove návrhy, aby sa vrátil na územie vtedajšieho Slovenska a domov prišiel až na konci vojny (opapa mal styky, nielen dnes, aj za I. Slov. rep. sa každý poznal s každým, on sa osobne poznal s monsignorom Tisom, ku ktorému bežne chodieval na pokec). Čo sa pamätám (zomrel na Silvestra v roku 1966, vtedy som mal desať rokov), bol to ten najskvelejší dedko na svete. Neublížil by ani tej povestnej muche, a napriek tomu, že som nebol jeho ozajstným vnukom, nikdy mi to nedal pocítiť. Mal ma nesmierne rád. V živote som plakal iba na dvoch pohreboch. Na opapovom a na pohrebe mojej mamy.
Prečo to spomínam. V ostatných dňoch sa pretriasajú výroky pána arcibiskupa Sokola (súkromné:) na Slovenský štát. V médiách sa vedú na tú tému diskusie, ktoré neobišli ani náš blog.
Chcem povedať iba toľko: Keďže som bol veľmi mladý, v období, keď nás starý otec opustil, nestihol som s ním viesť debaty na túto tému. Až neskôr som sa od otca dozvedel, že opapa bol členom Hlinkovej strany, hrdým Slovákom a ... Čechom, Čechom tým nevedel prísť ani na meno. Nič to nemení na tom, že on sám bol v skutočnosti veľmi miernym, obetavým človekom, ktorý pomohol viacerým spoluobčanom, vďaka známosti s vtedajším prezidentom, od deportácie (podľa skutkov poznáte ich, alebo po ovocí ich poznáte, alebo reči sa vedú a chlieb sa je). Boli to "výnimky". Neskôr, oveľa neskôr som sa dozvedel, že ich bolo, celkovo niekoľko sto. Teda, myslím, samozrejme celkovo, na celom území a z rôznych dôvodov. Koľkým pomohol opapa, to neviem. Ale, ak nezištne, čo len jednému človeku, stálo to za to a patrí mu úcta.
Moje spomienky na starého otca, sú čisté a neskalené. Rovnako tak je to u viacerých z nás. Je prirodzené, že milujeme svojich blízkych. Úsudok o živote som si nerobil iba podľa jeho rečí, ani podľa reči môjho milého, drahého nevlastného otca. Všímal som si na nich úplne iné, možno nepodstatné veci, dôležité pre moje detstvo a dospievanie. Svoje postoje k histórii a k životu som si formoval sám. Vývoj nezastavíme.
Niekoľkými vetami som chcel spomenúť zopár okamihov z nášho rodinného života. Bez akejkoľvek zaujatosti voči niečomu a niekomu. Iba holé fakty. To, čo mi je známe a o čom som presvedčený, že sa to stalo tak ako som napísal...
