Tá chvíľa, na ktorú sa teším každý rok, je napokon vždy iná, ako tá, ktorú si od mladosti privolávam. Nesmierne vzdialená spomienka.
A aj keď som na Štedrý deň ochorel ako pohan (veď katolík by mal mať zvýšenú odolnosť, práve na jeho narodenie, či nie?). Anciáša jeho! A povadil sa s najbližšími, prvý raz odmietol čítať z Lukáša (pretože, keď vás všetko bolí, prichodí aj Lukáš ako formalita, chcete sa naštvať vnútorne ešte viac, zarúhať si proti pravidlám, ktoré sú desaťročia nemenné, a tak nahnevať Starého, v tomto prípade na to doplatíte sami, vždy na hnev doplatíme sami, sebe slzu privodíte, nikomu inému).
Najvyšší má iné starosti.
A potom zistíte, že tá choroba aj hádka, aj bolesť aj slza, nepochopenie. Že to malo svoj význam. Že vďaka slabosti konečne zaľahnete, vďaka hádke precitnete. Že si začnete všímať viac druhých, vyvedení z omylov, že všetko je v poriadku, pretože vaše oči to tak vidia. Veď všetci chceme iba dobro najbližších. Ale často tak, aby to vyhovovalo iba nám. To nie je egoizmus, iba strach, pretože v pravde často očakávame zvýšený prídel bolesti.
A tak som si dnes uvedomil, že všetko, čo som prežil na tieto sviatky bolo skvelé. Až na ten sneh...
Aj hrabanie sa v stránkach knihy. Polnočný horúci čaj, ktorý vám niekto na Vianoce podá. S láskou.
foto: http://a.abcnews.com/images/Business/ap_After_xmas_Sale_081224_mn.jpg
