Písmo:
A-
|
A+
Mala v očiach strach, akoby nechcela nič vedieť. Štebotala o všetkom možnom. Keď som neodpovedal a mlčal - zaznel tichý, prosebný, váhavý hlas: Ja ti verím! Že to nie je pravda? Všetko sú to iba výmysly? V nedeľu pôjdeme na tú vychádzku...?
Nie, nie sú to výmysly. Mám rád inú a... chcem od teba odísť...
Bolo to krátke a jasné. Nič sa nedalo vziať naspäť. Zrútil sa jeden, namáhavo udržiavaný vesmír. Rozpínal sa do konca. Ďalej to nešlo. V jej očiach bolo poznanie a zúfalstvo. Neskôr, keď som naštartoval voz, v rytme voľnobehu znel plač zraneného človeka. Celou cestou, dole z kopca...
