Milá Oľga, pýtaš sa ako to bolo? Neviem, naozaj neviem. Ale od samotného začiatku nového života, ak nepočítam úplne prvé dni, bolo viac ako jasné, že je duchom mimo mňa. Nedokázal sa sústrediť. Mal problémy so zažívaním. Neustále zvracal. Milovala som ho. Nesmierne. Nechcela som vidieť, že sa trápi. Nielen pre svoje deti. On sa začal umárať aj pre svoju ženu.
Vtedy som si myslela, že je to iba nápor na psychiku. Mala som devätnásť, v hlave iba jeho. Nevedela som, nechápala som, že on je v mysli rozčesnutý na troje. Veď nemohol, okrem mňa milovať žiadnu(?). Pamätám sa, ako som mu uverila, keď raz odišiel a vrátil sa celý rozstrapatený, zamyslený - s neprístupným pohľadom. Trpela som ako zviera, mysliac, že bol za ňou, a že ju pomiloval. Až neskôr sa mi priznal, že to hral, aby som pochopila, že ho niečo viaže. Netušila som, že už vtedy bol rozhodnutý...
Boli sme v posteli. Pozeral sa na mňa ako na Panenku Máriu (moja mama mi to vždy hovorievala, keď ho sledovala, ešte u nás, doma, napríklad aj v kuchyni, čo on ani netušil: Pozerá sa na teba ako na Pannu Máriu. Nevidí nič, iba teba). Vo vytržení. Pripálili sme mäso na sporáku, v rúre - a po milovaní sme spolu lúštili krížovky. Stále sme sa smiali. Hlavu mal medzi mojimi prsníkmi. Ale - ako krátko to všetko trvalo. Neskôr, po dlhých rokoch mi povedal, že to boli najšťastnejšie dni jeho života. Keď nazrel od novín, pobozkal mi bradavky a zbožne hľadel na moje čierne, husté vlasy.
Potom nám skončil prenájom. Otehotnela som a išli sme k našim. Ostali sme tam spolu bývať, až do dňa(prešlo niekoľko mesiacov, možno päť), keď raz neprišiel z kaviarne, kde sa mal stretnúť s priateľom(?). Stála som v okne, keď vchádzal do brány nášho domu. Čakala som zazvonenie, ale nič sa nedialo. Niečo ma pritiahlo späť: pozrela som nadol a vtedy som ho zbadala. Zakrádal sa popri trávnatej cestičke. "Obtieral" múr paneláku a opatrne nazeral smerom ku mne, vtedy som pochopila, že sa vracia domov. Iba na chvíľu bol vo vchode. Do schránky mi vhodil list na rozlúčku.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Bola som už vydatá a mala druhé dieľa, keď mi v telefóne povedal, že v tom okamihu som vyzerala ako bohyňa zla. Cítil hrôzu, keď videl moju tvár. Začal sa ma báť ("vedel, že sa o neho nebudem deliť, ani s jeho deťmi, chcela som ho vlastniť, iba ja"). Preto ušiel. Aj preto, že sa nevládal viac pozerať do očí svojim chlapcom, vždy keď od nich odchádzal.
Neviem veľmi písať, to, čo teraz čítaš, to sú iba úlomky spomienok. Mne sa to ani nechce rozpitvávať. Trpím, loviac v pamäti. Pôvodne som to všetko mala zachytené na viacerých stranách. Bod po bode. Všetko si pamätám. Ale - čím viac som si prezerala to, čo som Ti napísala, tým viac som strácala pôdu pod nohami. Bolo to naozaj tak? Teraz je to rozsypané v mojej mysli. Kde kade. Tak odpusti! Ešte sa raz vrátil... Tesne pred pôrodom. Bol pri mne aj vo chvíľach, keď prišlo bábo, Danielko, na svet. Zobral ho so sebou. Popýšil sa uzlíčkom. Potom... zmizol naveky z môjho života.
Vlastne nie. Úplne nie. Keď sa ma ujal Marián, ktorý mi po chvíli chodenia navrhol manželstvo a osvojenie Igorovho syna, vtedy, ešte raz som ho stretla. Na súde, kde dal súhlas - k adopcii malého Danielka - Mariánovi, ale tam už bol zlomený, nedbal by všetko odvolať. Bol naraz taký slabý... Plakal a nechcel. Nakoniec ma poslúchol. Vysvetlila som mu, že tak to bude pre naše dieťa najlepšie.
Spočiatku aj bolo, ale keď prišiel druhý syn, Janko. Ten, ktorého mám s Mariánom, nastala zmena. Muž mi začal vyčítať hriech mladosti a začal byť na malého zlý. Videl iba svoje, naše dieťa. Osvojené mu začalo byť cudzie. Zo všetkého ma vinil. Aj Danielkovi začal robiť zle. Jedného dňa, po desiatych rokoch, zbalila som obe deti a odišla za svojou novou láskou, Ferom.
Igora som odvtedy nevidela. Že som odišla od muža, to sa dozvedel od mojej sestry, ktorú náhodne stretol na Mierku. Hovorila, že išiel z nemocnice, od svojej ženy. Aj keď sa k nej vrátil... Tam ju navštevoval. Nakoniec ostal sám. Som na tom rovnako. Mám druha, ktorý má rád moje deti, ma rád mňa. Starám sa iba o svoju rodinu, ale už som nikdy nezažila, ani pred týmto vzťahom, to, čo s nim. S Igorom. Pred pár rokmi mi zavolal. Opitý. Vyznával mi lásku a prosil o odpustenie, že je prekliaty. Zničil život mne aj svojej žene. Tak mi to povedal. Plakal a rozprával do telefónu, kým sa mu nevybili baterky. Odvtedy som ho nevidela a nepočula. Stalo sa to všetko tak dávno... Päť rokov mi nezavolal. Písal iba mojej sestre. Potom sa odmlčal. Myslím, že sa už neozve. Či ľutujem? Neviem. Bolo to také silné. A je to všetko preč.
Všetky tri časti príbehu boli inšpirované životom. Mierne upravené. Prípadná podobnosť s konkrétnymi osobami je náhodná.
