Žena zobrala deti a odišla k rodičom na predmestí.
Otec ju vypočul: Odišiel... Nič nemáme, ani som nevládala nakúpiť!
Privrel jej vlasy do dverí, zobral kolík z viniča a kričal: Nedokázala si si udržať chlapa! Taká hanba pred ľuďmi!
Keď ju zmlátil, pozval ju aj s deťmi do izby. K vianočnému stolu.
Dostali knižku a flanelovú košeľu. To bývali v tých časoch bežné a rozumné darčeky. Ale na farbu košele a názov knižky nezabudli ani po rokoch. Z toho večera.
O deviatej ich poslali na povalu starého domu, kde ím dedko poskladal roky nepoužívanú posteľ. Boli neželaní. Rozrušovali svojou prítomnosťou ostatných: mladšiu dcéru a zaťka, ktorý sa priženil nedávno.
Pod škridľou, v romantickej tuhej zime aká už dnes v Bratislave nebýva, ležali obe deti vo vzájomnom objatí. Plakali.
Starigáň vykrikoval spod schodov: Spite, keď už nemáte otca, nerevte mi tu, lebo vybehnem hore s remeňom!
Ich dobrá mama, dole v kuchyni, odprosovala tú svoju. Že ako žena zlyhala.
