Aj po niekoľkých dňoch ma prekvapí nedorozumenie a nepochopenie jednoduchých a úprimných slov. Tak to cítim a stáva sa to pričasto. Bývam rozhorčený, pretože sa mi vidí byť všetko priezračné a jasné. Nepoviem nič proti tvojmu názoru (nie je dôležité, nakoľko je správny), a predsa odpovedáš, akoby niekomu inému a na niečo "od veci:" Myslel som to takto a nie takto, ako si to videl ty. Vlastne, pozeráme sa na ten problém zhodne, ale z iného kúta...
Niekedy mám podozrenie, že hovoríme preto, aby sme hovorili, niekedy preto, aby sme mali posledné slovo a odchádzali ako víťazi malých a smiešnych súbojov. Poviem áno a ty povieš nie a naopak. Málokedy nastáva zhoda pohľadov - to čarovné spojenie na diaľku, ktoré zanecháva príjemný pocit zo súznenia dvoch, pôvodne opačných postojov. Tie tvoje inotaje: ponechávaš ma v neistote, v blúdení, čo vlastne znamenal odkaz. Trápim sa a hľadám v obavách z vlastnej hlúposti, pre ktorú nič nechápem...
Niekedy sa teším od samého začiatku, vtedy - ak objavím prirodzeného spojenca, náhodou naladeného na rovnakej vlne emócií a momentálneho stavu duše. Koľká naivita je v tejto radosti... Ráno, nezriedka múdrejšie večerov, láme ilúzie - pre ktoré sme dokonale vyspatí...
Pri nákupoch a stretnutiach, na úradoch a v zamestnaní, všade sme konfrontovaní so svojim videním každodennosti. Dnes som nespokojný, pretože som človek, a zajtra, pričasto sa mi stáva, mením ten dnešný, neústupný tón, práve preto...
Niekedy sa hanbím..., vtedy keď do nás vstúpi tretí, naoko nezaujatý - a on nás uvedie na správnu cestu, vedomý si našej nedokonalosti. Len ticho dúfam, že mu to vrátim a budem nápomocný pri riešení jeho nezmieriteľností v budúcnosti, pretože aj on je nedokonalý, rovnako, ako my všetci.
Tak... Už sa nehnevám a snažím sa chápať - čo mi stále uniká, našu podstatu...
Ale aj tak - ničomu nerozumiem!
