Možno je to šanca na skultúrnenie dialógu. A skvalitnenie. Predpokladať, že môžete akýmkoľvek spôsobom, nechtiac ublížiť citlivému, zranenému, niekedy postihnutému človeku. Pristupovať ku každej reakcii na váš príspevok s vedomím, že na druhej strane môže byť labilný, ubitý, jednoducho nešťastný jedinec.
Možno mama, ktorá prežila svoju dcéru alebo syna. Žena, ktorá sa stará o duševne, či telesne chorého človeka. Niekedy oboje. Možno muž, ktorý stratil sluch, diskutérka, ktorá nemôže mať dieťa. Neviem akým spôsobom nešťastný a ubiedený, žialiaci človek. Variantov je nespočítateľne veľa. Vždy nás niečo prekvapí. Neviete, akou cestou sa bude dialóg uberať a vy môžete hovoriť o povraze v dome obesenca, nič netušiac...
Ak by som postupoval v reakciách s vedomím, že krivdím a blížim a ani o tom netuším, kam by som sa dostal? Ako mám odpovedať osobe, ktorá mi napíše, že trvá na svojom a ja som asi unavený, keď píšem ako píšem?
Chcem zotrvať na svojom názore a naraz sa dozviem, že ten človek prežil osobnú tragédiu. Niekto mi to naznačí. Zarazím sa, onemiem. Príde mi to ľúto. Teda, príde mi ľúto môjho oponenta a okamžite som zmierlivý a snažím sa ustupovať. Veď on, či ona, prežili strašnú tragédiu. Nesmiem do nej alebo do neho rýpať ďalej. Akokoľvek by som si myslel, že mám pravdu. Musím ustúpiť... Hanbím sa...
Cítim previnenie, že mne sa to nepritrafilo, že v podstate môj život je malina, proti osudu jeho alebo jej. Ustupujem, cúvam. Nešťastník, nešťastnica neverí. Čo skúšam, aký trik? Vysvetľujem, že nie, iba som pochopil: Máte pravdu, prišiel som na to. Mýlil som sa. Jednoducho uznávam, že máte pravdu. Čo je na tom čudné? Veď o to vám celý ten čas išlo, nie? Presvedčiť ma. Podarilo sa to. Buďte spokojná, buď spokojný. Osvietilo ma.
Nastáva druhá časť. Iba malý výdych a výmena pokračuje: Robíte si srandu? Neverím vám ani slovo. Ustupujete, pretože ma podceňujete, a chcete sa ma zbaviť. Že je to tak? Nie, odpovedám, ani náhodou. Jednoducho som pochopil, do čerta!, pochopte to, že vám dávam za pravdu! Nie som blázon, aby som nemenil názory, ak ma niekto presvedčí! Koniec.... Uff! Podarilo sa... Zbavil som sa ho, zbavil som sa jej. Fajn... Bože môj, nechcel by som prežiť to, čo on!
Aké mi z toho vyplynulo ponaučenie? V tvári v tvár s ozajstným nešťastím pochopíme, aké smiešne sú naše. niekedy nezmieriteľné a hrubé komentáre. Akú malú váhu maju naše silácké a vznešene rozhorčené slová... Som z toho magor, mám ustupovať, pretože ten človek, niekde oproti mne, vo virtuálnom svete, je znevýhodnený a ubitý? Koho to opodstatňuje k výhode v diskusii? Nie, mám správne voliť slová a neurážať za žiadnu cenu! Vážiť si svojho oponenta! Dá sa to v dnešnom bláznivom svete? Čo je to v nás, čo nás haltuje v atakoch zranených duší? Dúfam, že ľudskosť, ktorá nevymrela... Akokoľvek si to myslíme, akokoľvek sme o tom presvedčení, nevymrela! Nie je to tak! Je tu!
Prípadná podobnosť s dianím na tomto blogu je náhodná. Aha, zabudol som. To bolo upozornenie na záver.
