V noci som čítal list, plný volania po troche lásky, troche porozumenia. Od neznámej známej milej ženy. Matky a človeka. V hlave mám zmätok. Svet je opäť v plameni vášní, pre pravdu, vieru a územia. Rozmýšľam, analyzujem, figu im rozumiem. Kto už len pochopí tie nekonečné boje a nezmyselnú smrť? Kto tomu zamedzí? Za oknami môjho bytu, možno tu, možno v Bratislave alebo niekde inde, kdekoľvek na Slovensku, zviera ruku svojho muža a prikladá si ju na čelo, na hlavu, aby ju nechtiac, aspoň nevedome (v spánku) pohladil. Mladá a milá, príjemná a jemná, matka a žena. Volá a prosí. On ju nepočuje... Ako by som to rád urobil za neho a za nás, za všetkých povedal: Mám ťa rád a nemôžem ti pomôcť. Máš môj súcit, pochopenie aj lásku svojho blížneho. Je mi do revu – pre moju nemohúcnosť! Trpím, pretože naša sestra trpí... Myslím na Teba a dúfam! Nie som sám a neviem či ti to pomôže...Boris
