Z dnešného pohľadu (aj keď sa doba zmenila a štadióny sa stali miestom výbuchu nekontrolovateľných vášní) to vyzerá na prvý pohľad ako nešportové správanie publika - ale pamätníci vedia svoje... Keďže sme nemohli verejne nesúhlasiť s politikou Moskvy, okupáciou ČSSR, reagovali sme aspoň takto. Ukrytí v dave (všetka česť statočným, ktorí nemlčali individuálne a ozvali sa, doplatili na to stratou zamestnania a rôznymi druhmi príkoria).
Mne sa najviac páčila reakcia jedného z fanúšikov (neidentifikovaného a vďaka mase aj neidentifikovateľného): Aj tak má Vondráčková malé kozy! Údajne to zakričal a v prechodne stíchnutej športovej hale to vyvolalo salvu smiechu a frenetický potlesk. Pán Štrougal zahanbene odstúpil od mikrofónu a zmizol aj z čestnej lóže. Toľko hovorí historka. Neviem, či je pravdivá, ale počul som ju veľakrát z rôznych úst. Viacerí by prisahali, že to tak bolo, vraj boli priamo tam. Na štadióne.
V tých časoch sa povrávalo, že pani Vondráčková mala pomer s predsedom vlády. Nebola to pravda, ako vysvetlila vo viacerých rozhovoroch po Novembri 89. Dcéra pána Štrougala bola nápadne podobná našej slávnej speváčke a raz sa stalo, že Lubomír Š. prišiel na návštevu krajiny, kde Helena vystupovala. Náhodou sa stretli na letisku a potom sa objavila fotografia, resp. dve, obaja na nich boli sólo, ale keďže boli uverejnené v Rudom Práve v jeden deň na rôznych stranách(!) stačilo to k posilneniu týchto fám. Napokon, speváčka má, ak ma pamäť neklame, pekne tvarované poprsie, aspoň, keď som ju videl naposledy, mala:)
Nebolo pekné, že sa stala terčom posmeškov pre neexistujúci vzťah (napokon, bola by to aj tak jej súkromná vec, ak by tak bolo naozaj), ale ľudia sa "bránili", ako sa dalo v tých časoch - i za cenu, že ublížia skvelému človeku. Čo je síce neodpustiteľné, ale v tom máme tradíciu, pretože verejne známe osoby musia počítať s tým, že sú národným "majetkom", a ich súkromie nie je tabu. Dnešné "hviezdy" showbizu sú "otrlé " a dali by za podobné klebety aj peniaze, tak sa doba zmenila. Hovorte o mne všetko, len o mne hovorte! - akoby niektorí mali také krédo.
Prečo to píšem a spomínam na túto legendárnu klebietu? Mám pocit, že takto to funguje vždy. Ak nemôžete prejaviť svoj nesúhlas verejne (keď aj áno, nepomôžete si), stúpnete, niekedy aj na neexistujúci otlak alebo mindrák osoby, či inštitúcie, ktorá vás frustruje svojím správaním. Takto vznikajú aj zaručene "pravdivé" historky o bicyklistoch, murároch, farároch, doktoroch, spevákoch a mocnejších nášho malého sveta, všeobecne. Nevynímajúc elektráreň (za tých 5310 Sk ti "ďakujem", vždy keď si vydýchnem, že mám všetko z krku a zaplatené, ty, "milá" elektráreň ma presvedčíš o opaku), plynáreň a banky:) - v týchto prípadoch je to zbytočné, veď čože si pomôžeme nadávkami na nehorázne drahé budovy, veľké platy menežmentu, keď to v konečnom dôsledku aj tak zacvakáme. Asi ide o psychohygienu. Uľaviť si musíme. A o tom to je. Život je jeden z najťažších, ako vravel Werich.
