Ja sv. omšu prežívam zvláštnym, "snivým" spôsobom. Ak práve nestojím alebo nekľačím, driemem s hlavou v rukách, sklonený sledujúc dlažbu pod lavicou. Driemem iba zdanlivo. Pozorne počúvam, nechám sa unášať spevom a hudbou, počúvam čítanie z evanjelia, skutkov, či zo Starého zákona.
Aj kázeň. Ak mám šťastie, býva to pekný zážitok. Vtedy vraj vyzerám, akoby som spal. Naozaj nie, ja sa vtedy "pekelne" sústredím. Obrady sú nemenné, ale kázanie je to, čo je soľou nedeľnej bohoslužby. Voľakedy (počul som) bývala na začiatku omše, čo umožňovalo chlapom zdržať sa pri poháriku v krčme dlhšie. Neskôr sa preto zakomponovala priamo do náboženského obradu.
Aby som neodbočoval, dnešná sv. omša prebiehala podľa klasického scenára. Keď striebrovlasý kňaz prešiel ku kázaniu, pohodlne som sa uvelebil v lavici, privrel oči, položil tvár do dlaní a počúval. Prešlo päť minút, keď som sa strhol, otvoril oči, dvihol hlavu a nazrel spoza stĺpa na pána farára. Z reproduktora zaznelo: "Útok na arcibiskupa je útokom na cirkev!" "Novinári sa predháňajú v honbe za matériou, za peniazmi (neštítiac sa ničoho) v útokoch na cirkev. Nestačí im prvá, druhá, štvrtá, musí byť aj piata strana!" Potom ešte nasledovalo niečo (s čím v podstate súhlasím) o prenasledovaní agentov a nie aj tých, ktorí to cele riadili.
Postavil som sa, ospravedlnil blízkej osobe a opustil som kostol. Zastal som na Hlavnom námestí a hlavou sa mi preháňali myšlienky, napadali mi slová môjho milovaného Ježiša: Nesúďte, aby ste neboli odsúdení. Človeka nešpiní to, čo do neho vchádza, ale to, čo z neho vychádza. Ja som cesta, pravda a život. To všetko mojimi slovami, tak ako som si to ako malý miništrant voľakedy napísal, prerozprával a pochopil. A napadlo mi koľkokrát som sa spreneveril a hrešil. To všetko v jednom okamihu.
Nesúdim arcibiskupa a chápem novinárov. Sú aj medzi nimi bývalí miništranti. Aj takí, čo Kristovi nevedia prísť na meno. Ale verím jednej veci. Väčšina z nás chce očistu. Ak má byť cirkev prvou, je to jej úlohou. Je prvá na rane. Má to v svojom programe. Dlhuje to aj tým, ktorí ju vonkoncom nepotrebujú. Zaslúžila sa o to. Pretože beda tomu, z koho pohoršenie prichádza.
Po kázni som sa vrátil na svoje miesto, do lavice, aby som sa zúčastnil omše do konca. Boh dal človeku slobodnú vôľu a ja som členom cirkvi. Ale v ten okamih už nikto na mňa neútočil, ani ma nesúdil, dokonca ani novinárov. Iba hnev so mnou lomcoval (vidíš a už máš hriech, povedal by mi nebohý račiansky pán dekan). Z jednej hlúpej a nekompetentnej kázne sluhu Božieho (ale kto útočí na koho?, mne sa vidí, že my, sami, útočíme proti svojej cirkvi)...
