Ráno je chladné a od tepla to asi nie je... Vo chvíli, keď ho chcem obísť - "ožije" a vypýta si cigaretu. Dostane ju. Keď mám, tak dám. Zriedkavo som bez nich. Idem k električke a kupujem si lístok. Odkedy spriechodnili "esenpéčko " chodia pomenej. Stojím pred bufetom s bagetami a sledujem rekonštrukciu neobarokového domu (ďakujem, m.arek), presne oproti. Ľavé krídlo je dokončené, na pravom je postavené presunuté lešenie. Potešili ma, rastie nové aj nad portálom. Je to nádherný dom. "Žobral" o nové šaty a je v poradí. Po celej Štúrovej žobre takých, viacero. Hádam, budú mať šťastie... Dom nad Tuiipánom, secesný a najkrajší z celej ulice - musí ešte vydržať.
Často chodievam na Hviezdoslavovo námestie, takmer každý deň. Sedím pri altánku pred kinom Mladosť a spomínam na nedávnu dobu, pred rekonštrukciou. Táto sa podarila. Je mi trochu ľúto za knižnicou a malými potravinami v jej susedstve. Za "testes" (ďakujem majetkovi za upozornenie) U obuvníka. "mliečakom" a U mäsiarov (tak sa to, myslím, nazývalo). Kernov dom svieti novou fasádou. Vnútro som ešte nevidel. Carlton je nádherný a v susedstve ambasád a Národného - dominuje po dĺžke námestia. Nové fontány, spolu s Rigeleho Ženou so srnkou a Andersenom, ktorý vytvoril most medzi súčasnosťou a starým. Nad všetkým bdie Pospíšilova socha národného barda, ktorého málokto číta, ale o to viac sa k nemu hlási: Hviezdoslava. Ako som počul a videl v starom žurnále: Básníka, jehož sláva hvězd se dotýká. Nevieme definovať - čo cítime, ale aj tak sme hrdí na nášho Pavla.
Vraciam sa po Sedlárskej okolo Mayera, dotknem sa pekného Nácka a na Hlavnom námestí pri Rolandovej (Maximiliánovej) fontáne "štípnem" cigaretu. Nová obruč okolo studne ma nenadchla. Viem si to predstaviť pri replike alebo v novotvare ako nápad umelca niekde na okraji mesta. Tu nie! Je to necitlivé k starej architektúre. Aj pyramída pred Louvreom nezasahuje priamo do jeho stavby, a... po celý čas, keď som pred ňou stál, uvedomoval som si jej mobilnosť. "Toto" tu - je spojené, takmer "privarené."
Napoleonský vojak odpočíva medzi pohyblivými kvetináčmi, rovnako ako pred rokom. Ktovie ako sa opieral v osemsto piatom? Nové lavičky volajú: Sadni si chodec, oddýchni si...! Námestie s Radnicou (v mysli sa vynárajú slová piesne o Margaret Steiffovej), Zelený dom. Tam som sedával nad ruskou roštenkou a za sto korún nasýtil Teba aj seba - aj s úsmevom a pohárom frankovky... Nie, neľutujem, spievala Edith... Donedávna pusté námestie s priľahlou Sedlárskou, kde bol "môj" antikvariát a Divadlo na Korze s našimi milovanými, ožilo a rozkvitlo - ako nikdy, za našich životov...
Pri "univerzitke" v kafkovskom podchode spomeniem na veľkého Ľudevíta. Dúfam, že sa mu raz dostane viac miesta v našich srdciach a zastane v panteóne národnej mysle ako najväčší zo Slovákov. V Perličke cez cestu, teraz v takej nádhernej a vynovenej, sedávali sme v nedeľu na obede s našou mamou. Na prvom poschodí, šedivý upravený čašník obsluhoval s noblesou - nestihol zabudnúť... Boli to roky čerpania z prešlého a nasávania nového. Spolu s nim odišli staré časy a po vákuu, ktoré nastalo v období improvizácie slušnosti, nastáva premena. Treba "len" vydržať! Lastovičky sa vracajú. Po ľavej strane, vyššie k veži, v kníhkupectve Tatran som kupoval knihy. Tie najlepšie. Edíciu LUK, SPKK a KMP, či SS. Ani som nevedel, že Gabina Weissová tam bola ako doma: jej mamička bola šéfkou. Dnes už viem, vďaka Bohu aj blogu - či bogu, Maroško? Po pravej strane nad utajenou kaplnkou "dávkovala" zmrzlinu moja známa. Bol som tam často - veľmi usilovne pomáhať... - za odmenu... Nad vežou v krámiku predávali fotografie z filmov, po dve koruny. Pamätáš, Edith? Winnetou, Old Shatterhand, Nšo-či, Ribanna a In-ču-čuna...
O kúsok, vyššie k bráne - v predajni Bagdad - vykupovali koberce "hladní" Juhoslovania, až po holé drevo regálov. Na pravej strane, pod obchodom z kožušinami - s pivnice sledovali malí chlapci, cez okienko na uhlie, čože to majú dievčatá a ženy pod sukňami... Celé korzo, od Michalskej až k Redute, dnes ožíva ako jar po zime v záplave slnečníkov a nových fasád. Obliehané turistami aj domácimi. Tak nejako si predstavujem kypiaci život malého veľkého mesta. Ozaj, zabudol som na katovu chodbu v pravom podbrání, nikdy som tadiaľ neprešiel, pretože mestské legendy hovoria všeličo. Babka so zadkom napchatým do nej - predávala syrové korbáčiky a parenice. U červeného raka sme listovali v časopsoch, bežne nedostupných: Svijet a Film a divadlo, Revue svetovej literatúry, pridrahých pre naše vrecká. Zeleň nás ukrývala pri blicoch a poskytovala anonymitu v samom centre.
Nedokážem spomenúť všetky miesta, ktoré nosíme v srdci (my - rodení, my - prisťahovaní, my - študujúci, my - návštevníci), aspoň niektoré pripomeniem: Hlavnú stanicu, Suché mýto a broskyne na stoloch, synagógu v podhradí, Rybnú bránu, "pinkáč" a jeho záhradu, Hron a Fajku, Tvaroška a Zuckermandel, Vydricu, Horský park a horáreň, Študentské domovy: Lafranconi, mlyny, Družbu, Nešporák- Svoradov, Mladú gardu. Cintoríny: Martinský, Slavičie údolie alebo Ondrejský. Kúpaliská: Tehelné pole, Lido a Matador. Kiná: Hviezdu, Tatru, Prahu, Pohraničník, "palacku", samozrejme Mladosť, bývalý Elektro Bio-skop (ak sa nemýlim v názve, ak áno, Andrejka, prepáč), prvé kamenné kino na našom území. Nesmiem zabudnúť na YMCU-Duklu - s Kleopatrou a Old Shatterhandom. Železnú a Červený most, Partizánsku lúku a Raču a Petržalku. Slávne podniky: Štefánku, Luxorku (dnes SLSP), Grandku, Rybu na "kameňáku." Cukrárne na Sedlárskej alebo "pančuchu." Detský kútik v Kernovom dome. Slávne stavby: Dóm, Hrad, Arcibiskupský palác, stále aj letné sídlo (teraz, Úrad vlády), Nový most aj Apollo. Klariský kostol, kde môžeme počúvať hudbu mladých slovenských autorov. A ... nekonečne veľa iných zákutí, "najdrahšieho" miesta na svete.
Moje srdcové trasy, detské i dnešné, dokladám Leningradskou (Laurinskou), kde mi otec kupoval Pifa, kreslený časopis (comics) z Francúzska a ABC mladých pionierov - s neodmysliteľnámi Strážcami, ktorí nám v tých časoch nahrádzali "nepohodlných" chlapcov z Rýchlych šípov. V predajni zahraničnej tlače, t.j.: tlače so socialistických krajín alebo z tlače, ktorú vydávali "nezávadné" západné inštitúcie. V prípade Pifa, ako som sa dozvedel, vďaka Róbertovi, francúzski komunisti. Končím Nálepkovou a Strakovou, kde Meky trieskal do strún a "kričal"po večeroch nezameniteľným (akoby mal zemiak v hrdle, hovorieval otec) hlasom - Let It Be...
Dopísané:
Nech mi odpustí odvahu a "drzosť," pán Julo S., aj preto, že som nespomenul jeho Dunajskú ulicu. "Strašne" rád by som mu to venoval s celou nedokonalosťou textu, ale zo srdca. Ako poďakovanie za jednu noc v Divadelnom klube, pred 24. rokmi.
