Boli to strhujúce spomienky, končili - náhodne - pri muzike Pink Floydu: Veľké nádeje, ostatnej, slávnej skladby anglickej superskupiny. Kúzlo nechceného. Podkreslili dramatický záver jedného života.
Často mi napadne, ako sa (život) zahráva - že smutné okamihy - tak ako vo filme, hudba nepodfarbí. Zomierame v najhlbšom zúfalstve, bolesti alebo - niekedy o tom ani nevieme - koľké šťastie. Bez ohlušujúcich tympanov a závratných, kvílivých sláčikov obrovského orchestra Kráľovskej filharmónie.
Zomierame bez aranžmánu, jednoducho alebo komplikovane. Len tak, narýchlo alebo sa trápime. To býva častejšie. Aj ty si sa trápil, Jozef. Moja mama mi o tom rozprávala. Mal si hrubú šiju - ako býk - vraj ti museli pomôcť, ale to mám bez záruky.
Bude to šesťdesiat rokov - čo si nás tu zanechal. Naveky(?) rozdelených, rozhádaných Slovákov. Nech mi odpustia otcovia aj dedovia, verím, že už pochopili... Dočítal som tie spomienky a nič nové som sa nedozvedel. Potvrdzujú len to, čo dnes, aj vďaka tebe viem. Žiadny štát nemá väčšiu hodnotu ako jediný ľudský život. Povedal si: Mať štát - znamená život, neraz. Súhlasím, ale nie viac.
Ty si to nepochopil - ani ako kňaz...
