O mužskej márnivosti a ako plynie čas

Spomenul som si ako som stretol asi pred dvadsiatimi rokmi manžela lekárky, ktorá sa starala o nášho potomka a keď som sa mu zdôveril so svojimi ťažkosťami, mávol rukou a povedal na záver: "To je vekom. Už máte štyridsať?" Mal som pred tridsiatkou (to je ešte vek márnivosti) a tak som sa prvý raz zamyslel nad tým ako čas letí (jak vtáci nedozierni - L. Novomeský).

Po príhode na Centrálnom mi prišli na myseľ aj iné zážitky z dávnej i nedávnej minulosti. Keď mi slečna v električke ponúkla miesto na sedenie slovami: "Sadnite si ujo", mal som čosi nad tridsať a ostal som ako obarený (tesne pred tým som si ju obzeral, ohodnocoval ako to my muži vieme). Moji priatelia sa na tom ohromne zabávali a prihodili vlastné skúsenosti.

Jedna z nich: poštárka, mladé dievča, brigádnička, poprosila môjho priateľa, či si môže odskočiť. Áno, nech sa páči, povedal. Keď sa vracala z kúpeľne, nedalo mu a vraví: "Slečna a vy sa nebojíte takto v cudzom byte, kde je len muž, použiť WC a ísť k nemu aj do kúpeľne? Viete, predsa sme tu len dvaja a čo ak by som bol nejaký..?" Milo sa naňho pozrela a s úsmevom odvetila: "Ale ujo..." Ostal paf. Jasné, že je normálny, ale takéto nevypovedané naznačenie - že čo by som sa už teba mala báť, starý ujo - ho mierne vytočilo
.
Takže späť na Centrálne. Moja mama hovorievala: "Ak ťa kofa na rínku osloví, mladý pán, je to znamenie, že si začal starnúť." A naozaj, to platí. Mala pravdu. Trhovkyňa ti chce zalichotiť, aby predala svoj tovar a tak jej na nejakom tom slove navyše nezáleží. Všimol som si po tomto upozornení svojej drahej mamy, že na trhu to tak naozaj funguje. Tie babky dobre vedia, akí sme my starnúci chlapíci "ješitní" vo svojej predstavivosti a tak bohorovne povedia mladý pán aj "čipernému" osemdesiatnikovi. Mám už na krku pomaly päťdesiat a začína sa ma bytostne dotýkať ako ten čas uteká.

Dopíšem a idem na Centrálne. Nech sa aspoň tam, cítim ako ...