Róbert sa narodil ako druhé, nemanželské dieťa rozvedenej matke. Mala okrem neho ešte jedného, staršieho syna, ktorý pochádzal z toho nevydareného vzťahu. Nerozumeli si. Ten druhý mu dával okázalo na vedomie, že je panghartom – čo ho, ako si myslel, dostatočne „oprávňovalo,“ aby sa z Roba vysmieval a pravidelne ho – za tento „prehrešok,“ bíjaval.
Vyrastal, vlastne, sám... Brat "kapal" po škole do partií a on ostával doma alebo sa motal po okolí ich bytu. Nechodieval nikde..., do kina alebo, nebodaj, na diskotéky. A pretože bol plný mindrákov pre svoj výzor aj spolužiaci mu dávali najavo, že je nepríťažlivý, tučný a nudný... Neskôr mi rozprával, že sa v každej spoločnosti cítil ako piate koleso. Nekomunikovali s nim a dievčatá sa po ňom nikdy ani neobzreli. Kompenzoval si to prejedaním a snívaním o svojej genialite a budúcom úspechu. Veril, že raz bude slávnym maliarom.
Poznali sme sa na škole. Pretože som rád kreslil a maľoval, podobne ako on, dalo nás to dokopy. Naše kamarátstvo vzniklo v siedmej triede, práve sme sa prisťahovali do Krasňan – na samý okraj Bratislavy. Za nami bola už len Rača, bývalý Račišdorf – samostatná dedina za veľkým mestom. Pamätám si toho mohutného smutného chlapca ako sklonený nad lavicou usilovne čmáral uhlíkom po veľkom hárku baliaceho papiera. Bolo to po vyučovaní - na výtvarnom krúžku. Pristúpil som k nemu a hovorím: Ahoj, ja som Boris! Čo kreslíš?
Bol prekvapený, že ho, vôbec, niekto oslovil – trocha sa "onačil," ale odstúpil, aby som si mohol pozrieť jeho čmáranicu. Mal som vtedy o sebe dobrú mienku. a myslel si, že mám slušný talent. Návštevy v ateliéroch známych umelcov a zhovievavé hodnotenie mojich prác mi dvíhali sebavedomie. Na hárku baliaceho papiera som zbadal anatomickú štúdiu. Okamžite som spoznal postavu z Bitky pri Anghiari, zničenej fresky od Leonarda da Vinciho. Zachovala sa vďaka Rembrandtovej kópii, ktorá je, myslím, vystavená v amsterdamskom múzeu. To ale nebolo podstatné... Podstatná bola samotná kresba. Fantastická! Ten chalanisko to kreslil, len tak, z hlavy - a úplne dokonale. Tri dni som sa nevedel prebrať z toho šoku...
Ako hovorím – dali sme sa dohromady a cez víkendy sme kreslili. Raz u nich a raz u nás, doma. On sa tešil, že konečne našiel kamaráta, ktorému nelietajú po rozume len baby a motorky – veci o ktorých len sníval, ale o ktorých nedokázal hovoriť. Ja som bol zase šťastný, že mám kamoša, ktorý je nesmierne talentovaný a – že sa mám od koho učiť.
Po čase som zanevrel na toho ušľachtilého koníčka, pretože popri Robovi by bol "packalom" každý. Kým sa on stále viac zdokonaľoval – ja som prešľapoval na mieste. Priateľmi sme ostali, ale spájali nás už len rozhovory. O umení, literatúre, Bohu alebo o dievčatách. Keď som ho občas dostal na nejakú zábavu, vždy ostával v úzadí. Nezabúdal, totiž - na svoju pôvodnú úlohu piateho kolesa na voze. Márne som ho posilňoval a presviedčal, že je úžasne vtipný a nemá sa čoho obávať: Mal by si u tých báb úspech, to ti hovorím. Si výrečný, veselý... Dievčatám sa takí páčia. Na vzhľad sa môžeš vykašlať...! Nikdy som ho nepresvedčil... Keď sa mi podarilo nejakú k nemu došikovať, usmieval sa ako idiot a všetko si vždy pokazil. Takže mladé dámy unudene vycúvali z debaty a... ešte na mňa škaredo zazerali, čo som to spískal s tým ozembuchom...
Mali sme tesne po osemnástke, keď nás osud rozdelil. On sa odsťahoval a ja som sa vrátil do starej partie, ktorú som pred časom opustil pre nové kamarátstvo.
.
Stretli sme sa po rokoch v banke. Stál som za nim a vôbec netušil, že je to on. Tento mladý chlap vyzeral pôsobivo. Bol nahodený a štíhly, prosto ten typ fešáka, ktorý sa páči všetkým ženám. Otočil sa a pozrel na mňa: Ahoj! Chvíľu som len tak civel a rozmýšľal, že kto to je... A potom mi zaplo: Robo! Bol som ako obarený. Tá zmena! Na neuverenie!
Počkal na mňa kým sa vybavím a potom sme išli do Tulipána na kávu. Ja – stále ohúrený z tej premeny. On – spokojný a usmievavý, rozprával mi - ako sa mu darilo po odchode zo školy, kde pracuje a nakoniec mi oznámil, že je ženatý a má dve deti...
Nadviazali sme na staré kamarátstvo a naše rodiny sa začali navštevovať. Jeho manželka bola krásavica a on – dokonalý džentlmen. Človek by netušil – že sa niekto môže takto „preonačiť.“- Z nepríťažlivého, zavalitého chlapca s večne strapatou slamenou šticou – na elegantného mladíka s perfektne upraveným zovňajškom...
.
