Praha Jana Palacha

Hľadal som tú báseň na nete. Vyšla v Listoch pred 39. rokmi. Niekde doma, najskôr v pivnici, ju mám. Ukrytú v zažltlých novinách, ktoré prežívali v tých rokoch pod viacerými názvami. Praha Jana Palacha. Už si nespomínam, kto bol jej autorom, ale niektoré slová mi utkveli v pamäti naveky, aj tie o dupote býkov. Blíži sa výročie Palachovej samovraždy. Písalo sa o samoupálení, o sebaobetovaní, o nerozvážnom čine, o všetkom možnom. Samovražda Jána Palacha na protest proti tomu, čo sa dialo v ČSSR po auguste 68, bola obrovským aktom zúfalstva a vzdoru. Nevídaného v československých dejinách. Boli aj iní, ktorí to zopakovali, ale Palach je symbolom neopakovateľného. Nikdy nezabudnem na zábery z pohrebu. Masa ľudí, vence, dôstojnosť. A tichý vzdor. Neviem o tom, či má Jan v Bratislave ulicu nesúcu jeho meno. Je to hanba pre Slovensko. Báseň Praha Jana Palacha som na nete nenašiel. Výročie mi pripomenulo vysielanie spravodajskej televízie. V ten deň pred 39. rokmi sme pri rozhlase po drôte onemeli. Mysleli sme, že sa zrúti svet, že všetky krivdy odčiní a všetko navráti späť horiaca fakľa jeho tela. My, ktorí sme vtedy žili, nemôžeme zabudnúť. Hrdina Palach. Naozajstný, skutočný frajer. Aj