Každý deň zomieram od strachu, aký som chorý. Chorá je moja duša..., pretože, napriek všetkým pocitom, žijem. Zobúdzam sa, milujem (aj v spánku), vstávam, raňajkujem (čierna káva a cigarety), pracujem, varím, žehlím, upratujem, čítam, stretávam sa a zaspávam. Verím, že tá moja existencia má nejaký zmysel. Občas mi zavoláš. Občas mi napíšeš. Niekedy nechápem, ako si ťa zaslúžim?
Pretože fungujú vo mne, v podvedomí, stereotypy, nemôžem sa na seba pozerať. Pretože by som chcel, aby sme sa prechádzali, všetci, rajskou záhradou, som smutný. Because... znie z reproduktora. Nie preto, že je obloha modrá... Citim sa lepšie, ak ma vypočuješ. Chcel by som aj od tých, ktorí nechápu, pochopenie.
Môžeme cítiť a ctiť? Môžeme, ale musíme prijať úctu ku všetkému a všetkým, ktorí počúvajú aj hovoria (a myslia to v dobrom).
Chcel by som Ťa stretnúť. Človeka, ktorý ma chápe. Človeka, ktorého chápem. Chcel by som sedieť v parku Central alebo na stanici v Medzilaborciach, či v Gorky Park... Chcel by som si ťa opäť ctiť. Chcel by som vedieť a veriť, ako tí, niektorí, pred nami, že tu nie sme zbytočne a náhodou. Ak nemám pravdu, aj tak, urobme si to príjemnejšie.
Venované Edit.
