„Teraz vyzeráš naozaj ako zostarnutý miništrant,“ zasmial som sa , keď sme si podali ruky.
„Prečo? Veď neustále prší... Ale aspoň máme jar. Minulé roky sme vhupli do tričiek zo dňa na deň. Teraz sa mi to celkom páči, ale ten dážď by mohol ustať.“
Pôsobil pokojne a vyrovnane – mal som pred jeho príchodom obavy, aby sa neuzavrel a neprešiel na inú tému, čím by naznačil, že je koniec a ďalej sa o jeho živote nebudeme rozprávať. Ale on bol rozhodnutý pokračovať:
„Na chvíľu sa vrátim späť,“ povedal na začiatku ďalšej časti svojho príbehu.
„Mama sa vydávala prvá. Starí rodičia jej vybrali manžela. Samozrejme bez jej súhlasu. Všetko čo o tom viem – sú len kusé informáciie. Dozvedel som sa od nej nasledujúce (neskôr – už po jej smrti – jej rozprávanie potvrdil môj nevlastný otec): Ten chlap sa jej z duše bridil. Slizký had, ktorý špekuloval, že vyžení slušné veno a ona mu porodí deti, ktoré on vychová na svoj obraz. Podvolila sa až po ˇvýchovnýchˇ fackách starého otca (mimochodom, dokázal ju ˇmlátiťˇ aj v časoch, keď sme boli na svete už aj my, brat a ja. Prestal ju biť až keď sme dospeli. Už sa neodvážil. Bol by som ho zabil. On to vedel a tak sa na staré kolená umúdril.
Svadba bola v Blumentáli. V kostole, prirodzene. Väčšina sobášov sa konala v kostole. Vieš si predstaviť v tých časoch niečo iné? Preplakala sa k oltáru a tam – na zdesenie rodiny, kňaza a príbuzných povedala celebrantovi , už po akte: ˇNie!, neberiem si ho!ˇ a ušla... Predstav si to... Ó, Ježiši!...Chápeš? Chápeš čo po tom všetkom dokázala urobiť? Ona sa vzoprela priamo tam na posvätnom mieste. Koho by to napadlo? – Ušla! Čo musela prežívať? Ona! Veriaca katolíčka... A ešte aká katolíčka! Čo jej behalo hlavou, keď utekala...? Neviem. To som sa nikdy nedozvedel. O tom dni rozprávala len hmlisto. Pri opisovaní tohto zážitku, trpela viac ako pri iných spomienkach.
A vtedy, na ulici pri Avione, stretla - ocka (môjho nevlastného)... Tak ako bola. Vo svadobných šatách.... Po čase mi povedal, že mu jej bolo ľúto, ale že to nikdy nebola láska. Cítil ˇlenˇ povinnosť pomôcť tej úbohej, uplakanej a vydesenej žene - ktorá mu na ulici vbehla do náručia, prosiac ho o ochranu... Ostali spolu. Prenajal byt na Lermontovovej. Ešte predtým mali svadbu – občiansku (roky sa snažila, aby cirkev jej predchádzajúci sobáš anulovala ako neplatný, pretože sa mu podvolila pod nátlakom, ale nikdy neuspela).
Otehotnela a na svet priviedla môjho staršieho brata Ľuda. Vtedy začalo pre otca peklo. Odmietla s nim naďalej žiť. Nie, neodišla, ale odmietla s nim žiť ako manželka. Rozumieš?" Prikývol som.
"Cirkev nezrušila platnosť jej sobáša a nariadila , aby s otcom žila ako jeho sestra a aby tak ako Jozef a Panna Mária - vychovávali svoje dieťa. Samozrejme, podriadila sa a zariadila si život presne podľa jej (z biskupského úradu) smernice. Otca sa nepýtala. A jedna vzbura – vzbura proti rodičom t.j. porušenie sľubu pred oltárom jej stačila naveky.
Čo nasledovalo? Otec statočne znášal tento ponižujúci život. Bol gentleman a rešpektoval mamine rozhodnutie. Pochopil , že jeho ˇmisiaˇ sa premenila na udržiavanie status quo. Nie, nebola nenormálna, to nie, ale ako by som to povedal...žila v akomsi blúznivom sne. Dennodenne chodila na spovede a v kostoloch trávila celé dni.
Zabudol som povedať, že nepracovala. Nemusela. V tých časoch to bolo zriedkavé. Pretrvával kapitalistický, tradičný model z prvej ČSR a Slovenského štátu. Muž pracoval a žena sa starala o domácnosť, vychovávala deti. Všetko sa zmenilo po nástupe socializmu. Ženy museli nastúpiť do práce. Finančná situácia rodín už viac podobný ˇluxusˇ nedovoľovala.
Mama však robiť nešla, nemohla. Život, ktorý roky viedla, naďalej neuniesla a ochorela. Otec sa staral o rodinu sám. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Mladý chlap, ktorý mal za manželku chorú, psychicky zdeptanú ženu... Aké to muselo byť náročné...To zvláštne spolužitie dvoch rozdielnych ľudí, ktorých spájalo ˇlenˇ dieťa a otcov charakter. Ešte stále vládal a... vydržal aj omnoho viac - ako sa ďalej dozvieš – ak vydržíš.
Starí rodičia sa po počiatočnom šoku ˇznormalizovali.ˇ Premeny spoločnosti, ktorej boli súčasťou, ich nemohli obísť. Slovensko sa menilo zo dňa na deň a oni nechtiac, postupne, tiež. Nemaj prosím ilúzie. Žiadny zásadný prerod to nebol. Pokrytci len pristúpili na pravidlá, ale jadro sa nezmenilo. Nakoniec boli radi, že sa o ich ˇšialenúˇ dcéru niekto staral a rovnakým dielom mali obavy z otca, aby ju neopustil a oni neostali v hanbe, že majú rozvedenú dcéru. Zdalo sa im že už toho bolo dosť (nikdy nepripustili svoju zodpovednosť). Tento nenormálny stav trval približne štyri roky. Otec v robote. Mama doma, ale hlavne v kostoloch, na farách a na spovediach. Malého syna brala všade so sebou...
Ostala závislá na liekoch, trpela depresiami a pretože nevedela zniesť časté bolesti hlavy ˇprejedalaˇ sa aj kvantami analgetík. Ako naschvál, brat ochorel a takmer zomrel. Nikdy sa z tej choroby celkom nezotavil. Do školy išiel ako osemročný a zaostával za svojimi rovesníkmi. Časom sa to vyrovnalo, ale on, nešťastník...nikdy rovnocenne nezakotvil v žiadnom kolektíve. V škole nestačil a celý život robil pomocné a podradné práce - až sa...celkom zodral a len nedávno, pred polrokom - zomrel. Nešťastný, zakomplexovaný a – tretíkrát rozvedený. Ale predbieham.
V polovici päťdesiatych rokov. V situácii, ktorú som opísal, prichádza na scénu osudový muž pre celú rodinu. Môj budúci otec... Mladý katolícky kňaz.“
Odmlčal sa. Zadumaný som sledoval mladú čašníčku. Naznačovala (nechcela vyrušovať), že by nás rada zúčtovala. Pozrel som do okna. Bola už tma. Igor zbadal gesto mladej slečny a prikývol. Chcel som, samozrejme zaplatiť, ale odmietol a vyrovnal účet sám:
„Dnes dlhujem ja Tebe. Nikdy som to nikomu nerozprával. Na niektoré veci z nášho života som nenašiel odvahu ani myslieť. Rozprávať - to už vôbec. Doteraz. Poď!“
Chytil ma okolo pliec a vyšli sme do dažďa. Rozlúčili sme sa na Kapitulskej. Na ulici, po ktorej ako malý miništrant cupotal zasneženým decembrom na "roráty."
