
„Bol som malý diabol. Vtedy ten termín nikto nepoznal: hyperaktívne dieťa. Často som počul sestry v Kristu ako mamu presviedčali, že ten jej malý je naisto prisľúbený Antikrist. Mám pocit, že niekedy im aj verila..., ale aj tak - často mi hladievala tvár - akoby asi chcela pohladiť svojho mladého kaplána, ktorý bol odrazu nedosiahnuteľný vo svojom zvláštnom exile. Videla ho vo mne.
Pamätám sa na ten šok – keď mi prvý raz rozprávala o nekonečne. Že zomriem a potom, ak budem dobrý - pôjdem do neba a tam budem nekonečne dlho, navždy - bez prestania. Nepredstaviteľné! Dostal som prvý záchvat. Nie ˇdedičstvo otcov,ˇ ale matky. Skončil som v nemocnici. Blúznil a neprestajne sa smial. Nevedeli si poradiť. Až jedného doktora napadlo streliť mi facku. To ma upokojilo.
Často hrala ˇhru.ˇ Tvárila sa, že nedýcha a že je ˇakožeˇ mŕtva. Vždy som jej ˇnaletelˇ a šialene sa bál. Kričal som: ˇMaminka, maminka nezomri, čo budeme robiť!?ˇ Dookola. Stále tie isté ˇťahy.ˇ Potom sa ˇprebralaˇ zo ˇsmrtiˇ a spoločne sme sa radovali. Ako blázni! Brat mal ˇimunituˇ - on nebol ˇvinnýˇ- iba ja. Ja - som zobrazoval - jeho. Jej kňaza. Pripomenutím hriechu, lásky, vzrušenia. To všetko bolo preč, ale ja som jej ho pripomínal.
Na spovede sme chodili všetci traja. Ona, Ľudo a ja. My sme boli ˇvybaveníˇ rýchlo. Mama sa spovedala aj hodinu. Jasné, že sme sa hanbili, pozerajúc na otrávených veriacich, ktorí nechceli veriť, že niekto môže byť tak dlho vo vnútri a ˇmodliliˇ sme sa, aby preboha, už vyšla. Tí kňazi, tým nezávidím. Museli ˇčušaťˇ a počúvať. Príbeh... o jej kňazovi a o hriechu. V tých časoch to nebolo bežné, taká story. A verím, že sa museli ošívať a cítiť trápne. Raz – bol som blízko a začul som: dôstojný pán, mám dieťa s katolíckym kňazom... Chcel by som vidieť ako sa zatváril, keď to počul. Myslím, že schéma sa opakovala pri každej spovedi a prinášala jej uspokojenie. Bola chorá, naozaj chorá...
Najstaršie zážitky alebo prvé čo sa mi vynorí v spomienkach," pokračoval – „sú kostoly a fary. Po celom meste. Možno s výnimkou Notre Damu a Trnávky. Ale inak... miništroval som všade, najčastejšie u františkánov.“
V Bratislave prší už niekoľko dlhých dní a ja mám pocit, že nepretržite. Dnes je zvláštny deň. Igor prijal pozvanie ku mne. Domov. Bývam blízko stredu mesta a tak mi neprišlo zaťažko ho presviedčať:
„Dáme si šachy, Igor a pustíme muziku. Vargu a Konvergencie... Suitu z Tisíc a jednej noci. Poznáš ˇŠeherezáduˇ od Rimského – Korsakova...!? Mám aj originál – ruský orchester...a kávu ti urobím ako v kaviarni. V kuchyni je dobrý stroj, skutočne.“ Už som zistil, že pristúpi na všetko čo mu navrhujem. Nesklamal ani teraz.
„Prišlo prechodné obdobie a my sme boli naraz viac doma. Už nás nemohla, len tak ťahať po kostoloch - pre školské povinnosti, časté choroby a tak... Obaja sme prekonávali, brat i ja, neustále angíny, chrípky a hlavne on - klinickú smrť a ja - encefalitídu. Bol som zaliaty krvou. Keď mi to neskôr otec rozprával, hovoril, že sa hrozil čo i len pohľadu na mňa. Nejako sme to prežili – ja až podnes. Mala neustále záchvaty – akoby šalela,“ povedal neskôr, už ˇuvelebenýˇ v mojom kresle u nás doma. „Vtedy som tomu nerozumel. Neskôr, omnoho neskôr – som pochopil, že je to jej nespokojnosť. Nespokojnosť z otca. ˇZatĺkalˇ sa ako sa len dalo a ona s nim mala, po pôrode, len zriedkavý kontakt. Strach pred následkami prevýšil jeho hlad po žene. Ale ktovie čo vlastne robil - v tom nedobrovoľnom exile. Dokonca, slúžil na vojne štyri roky – tak sa bál a tak sa schovával.
Spomínam si, že jej záchvaty prechádzali od ˇsekírovaniaˇ až po bitku. Tie výprasky nás až tak netrápili. Aj keď... poviem ti, boli poriadne. Čo ˇštípaloˇ najviac – bola jej zúrivosťou znetvorená tvár a opäť, pochopil som až neskôr, že ˇ lenˇ prebrala ˇžezloˇ- po svojom hrubom otcovi. Možno – ak by bola spokojná, tak ďaleko nezájde. Hľadal som riešenie a našiel ho... Utekal som k susedom. Vždy bol niekto v dome a ja som sa najradšej zatočil do sukní niektorej spolubývajúcej, kde ma nemohla zasiahnuť, pravdaže - vtedy sa zháčila a spamätala. Nie vždy, ale väčšinou áno. Nevlastný otec – ak bol doma, zakročil a nedovolil jej, aby nás bila, ale potom sa jej zúrivosť obrátila proti nemu. Dostal aj s úrokmi. Potom prišla triaška, plač, pohotovosť a injekcia na upokojenie. Cez deň sme nemali šancu. Len večer, keď prišiel z práce.
V kostoloch sa rýchlo rozkríklo - ˇvďakaˇ krstnej matke - že ten miništrant je farársky panghart. Nebudeš veriť, ale stávalo sa, že ženičky na mňa pľuvali, ba jedna si vyzula aj topánku a hodila mi ju do hlavy. Samozrejme, po omši. Na odchode, už v civile, keď som opúšťal sakristiu. Bolo to v období, keď som chodil aj do Dómu - na roráty. Tam bola - aká taká - anonymita. Tam sa to nestalo nikdy. Chodili tam iní veriaci. Na tých si nenatrafil u františkánov alebo v uršulinkách. Neviem, možno boli z podhradia a hlavne, chodilo ich málo a v tej obrovskej chrámovej lodi - sa stratili. Ja tiež... Aj keď som tam miništroval..."