Preto, keď som zaregistroval zvláštny jav, ktorý krátko opíšem, prisudzoval som jeho existenciu zlému videniu, ale nie je to tak. Nedávno, niekoľko mesiacov dozadu (ani vlastne neviem, či to nie je aj viac rokov, čas akosi rýchlo beží a ja niekedy nevnímam rozdiel v mesiacoch a rokoch - všetkých nás to čaká:) všimol som si módu niektorých mladých, ba aj ľudí v mojom veku, okolo päťdesiatky.
Bolo to pravdepodobne v električke, pretože tú používam pri presune mestom najčastejšie, keď som si všimol partiu mládencov v špinavom pracovnom oblečení. Nastúpili a družne sa rozostavili do kruhu v miestach, kde je spoj v "harmonike", v samom strede, na tej "točni". Až po chvíli, keď som vylovil z aktovky knižku (v električke zvyknem čítať, v autobuse do Petržalky počítať, do deväťsto, kým prídem k Lúčianke, ale občas robím všetko naopak:) a k nej ako "dezert" okuliare, zistil som, že sa mýlim.
To, čo na mňa pri pôsobilo, ako špinavé pracovné oblečenie, to bol, v skutočnosti, štýlový čistučký, značkový odev, asociujúci vo mne dojem pracovných šiat. Takže, náročky... Zaujímavé, povedal som si v duchu, a vzápätí mi napadli spomienky na mojich "násť", keď sme okrem, dnes už klasických džínsov, nosievali "roleťáky" (pruhované nohavice so zvislými farebnými pásmi), spencery (vysoké masívne topánky, najkrajšie boli so strapcami), alebo zvonové texasky, ktoré nás v hornej časti obopínali až do prasknutia (medzi nami, nebola to žiadna slasť, hlavne pre chlapcov, ale pohľad na dievčatá v takých rifliach, to už hej).
Odvtedy, ako som si prvýkrát uvedomil zvláštnu "pracovnú" módu, pozorne ju sledujem. Vyvíja sa. Rôzne, ale jedno ju spája: zvláštna všednosť a "zošlosť", ale iba na klamlivý okamih. V súčasnosti registrujem jej najnovší variant: štýl bezdomovca. Naozaj, niekedy si nie som istý, kto to oproti mne ide. Človek skúšaný životom, bývajúci kdekade, alebo mladík (slečna) v najnovšom "oháknutí", trebárs od CK.
Pred polhodinou som stál na balkóne a sledoval párik, pri ktorom som si vôbec nebol istý, do ktorej skupiny patrí. Až vtedy, keď som si uvedomil, že v rukách majú natrieskané igelitové tašky, na ramene mal mladý ruksak, pochopil som, že sú to bezdomovci. Kráčali ku kontajnerom. Celkom mladí a vzhľadní. Šľaka, prečo si nenájdu prácu? Nevyzerajú ako nevládni, blyslo mi hlavou. Kým nahádzali tašky do kontajnerov a nasadli do džípa Cherokee, záblesk zmizol a prišlo poznanie.
Nie, šaty nerobia človeka, ale aj tak: oblečiem starú a roztrhnutú vetrovku a pôjdem do banky zaplatiť tú nešťastnú "káblovku". Meškám, dva dni...
