O pár dní som prechádzal temer vyľudneným námestím SNP. Na narýchlo vybudovanej, zhlobenej "tribúne" (alebo priamo na podstavci pamätníka) stál Milan Kňažko s megafónom v ruke a čosi kričal do zasneženého, upršaného popoludnia. Bratislavčania sa začali pristavovať. Navečer, keď som išiel z práce, esenpéčko bolo plné. V živote som na ňom nevidel toľko občanov ako vtedy a ešte niekoľko nasledujúcich dní. Začala sa revolúcia, ktorej dali naši českí bratia prívlastok zamatová, my, mladší slovanskí bratia, trošku hrubší nedostatočnou výchovou k noblese, ale o to živočíšnejší a empatickejší, nežná...
Už vtedy sa ozývali hlasy z teplých kancelárií i od zblúdilých chodcov, prieskumníkov ústredných výborov, štátnych podnikov, všelijakých tých dobre zabetónovaných pracovísk, odpočivární a rôznych bitúnkov svedomia, že nie revolúcia vážení, ale jednoducho prevrat. Dohoda o prevzatí moci. Neveril som a neverím.
Pozri, povedal mi v januári roku 1990 môj dobrý kamarát, podstrkujúc mi pod nos fotokópiu z nemeckých novín, tu je jasne napísané, rok pred novembrom, že Havel bude prezidentom Československa. Všetko bolo dopredu dohovorené, bol to prevrat (nie nebolo to tak., bola to hypotéza, tých, ktorí dovideli ďalej ako na strechy nemeckej ambasády v Prahe. Po odchode "dederónov" cez Maďarsko).
S menom Václav Havel som sa prvýkrát zoznámil v Starom Smokovci v osemdesiatom ôsmom. Čakal som na električku smerom na Štrbské pleso. Krátiac si čas, prečítal som si v novinách krátku správičku o zaistení V.H. Ešte v ten rok, alebo nasledujúci, počul som hlas veľkého herca Maximilliana Schella, ktorý emotívne prednášal Havlovu výzvu na Hlase Ameriky.
Tie prvé revolučné dni to "vrelo" v celom meste. Najhektickejšie obdobie verejného života, ktoré som prežil zaraďujem do tých pamätných dní. Tento nádherný ošiaľ rámcovo (pre mňa) ukončil generálny štrajk. Bol síce nedokonalý (strach stále zväzoval množstvo občanov, hlavne na vidieku, kde sa zubami nechtami držali (niektorí aj dnes, len v inom kabáte) miestni gubernátori, ale psychologicky položil na kolená komunistický režim. Definitívne. Rôzne vládne "adamcovské" varianty iba retardovali neodvratný záver.
Prišiel koniec režimu, koniec socialistického tábora, na počiatku ktorého stáli: Ronald Reagan (pomstil sa dokonale posmieváčikom, že vraj "druhotriedny herec a treťotriedny prezident"), pápež Ján Pavol II. - a ... posledný cár Kremľa Michail Sergejevič Gorbačov - človek, ktorý konal v duchu svojho hesla: Kto prichádza neskoro, život ho potrestá (paradoxne sa sám pozabudol o pár rokov, keď nevedel zabrániť svojmu pádu).
Ešte predtým si pamätám všetky tie mítingy, vépeenky, občianske fóra, hádky "kvôli" Maďarom a matičiarom. Ľudí, ktorí si kľakli na Októbrovom námestí na dlažbu pred SNR a prosili Vladimíra Mečiara, aby neustúpil (ani sa neunúval vyjsť pred svojich priaznivcov na balkón) v "slovenskej veci" a v ten istý večer "zotrel" v televízii spôsobom jemu vlastným predsedu Matice, ktorému už neviem dnes prísť na meno... Aha, Markuš sa menoval (aj terajší sa tak menuje :() tento človek, ktorému neprekážal ani náhly obrat v správaní nevypočitateľného Doktora práv, ktorý si zo dňa na deň ukradol myšlienku o Slovensku a prisvojil si ju, opäť spôsobom jemu vlastným. Vypálil rybník aj Čarnogurského predstavám o hviezdičke Slovenska v budúcom desaťročí na zástave EÚ a "odkázal" mu: Si trápny amatér, kamarát (všetko nasvedčuje tomu, že v tomto prípade sa nemýlil)!
Keď "nedokopal" Čechov do federácie alebo konfederácie, zhrabol koryto (aké je také je, je moje) a nikoho sa na nič neopýtal. Dnes je Otcom vlasti, ktorú nechcel, ale dobre je aj tak. Nemáme sa na koho vyhovárať. Nie, nerobili sme na žiadnych "pepíkov", naopak vidí sa mi, že to bolo presne opačne...
Počkal si na prácu hrobárov, rôznych mórickov a prokešov, ktorým pomohol zahrabať jamu, aby si na jej vrchu postavil vlastný pomník zakladateľovi "z vôle klausov a Václavovi podobných".
Tak sa skončil sen o slobodnom, demokratickom Česko-Slovensku. Bez králikární, šesťstotrinástok, štátnych sanatórií. Sen o skutočnej vlasti šancí pre všetkých. Sen o tom, že krivákom odzvoní. Skončil sa naozaj? Spoločný štát vystriedali dva. Jeden o poznanie, pre mňa laika, úspešnejší, druhý krívajúci za svojim starším bratom. Králikárne ostali, pribudol podnikateľský barok, šesťstotrinástky vystriedali bavoráky a mercedesy, štátne sanatória nemocnice v Innsbrucku a vo Viedni. Nie pre krivákov, ale pre rovnejších z rovných. V Prahe aj v Bratislave.
Spomínam si na svojho otca a mamu, ktorí nemali peniaze na lieky v novom oslobodenom svete. Na ihriská pre deti, ktoré najprv nahradil heroín a neskôr polyfunkčné budovy nových zbohatlíkov (ach, bolelo to ako sviňa, keď sa nám smiali do očí: "Šak" si bol zvoniť na námestí s kľúčmi, teraz sa čuduješ? Hovoril mi to - v tomto konkrétnom prípade súdruh náčelník vtedy už oveľa úspešnejší vypasený podnikateľ a smial sa: My sa budeme mať vždy dobre - už nie, srdce nevydržalo pracovný zápal)!Tých z rovnejších... Hovorili sme si, že je to prechodné obdobie, na ktorá "musí" doplatiť ich(?) generácia. Akoby vojna, I. Slovenský štát a hrôzy stalinizmu nestačili. Pre jednu generáciu ažaž, ale čo tie detiská?
Spomínam si na dezilúzie z volieb. Z volieb menšieho zla. Strachu z chaosu, neistoty a z nárastu kriminality. Na stratu morálky u ľudí, ktorých sme si slobodne zvolili a volíme, nevediac o inej alternatíve (je nejaká?). Na stratu ilúzií o tribúnovi Nežnej, ktorý zasadol na miesto riaditeľa inštitúcie, ktorá mu historicky nemôže zlomiť krk, pretože naša pamäť je krátka a dejiny si všímajú iné veci, akou je tragédia úpadku človeka, ktorý nás nie tak dávno oduševňoval osobnou statočnosťou.
Sklamali ma všetci tí dzurindovci (áno prijali nás do NATO, do EÚ, ale je to normálna agenda pravicových politikov v našom priestore) neprehľadnými kšeftami, mizernou aroganciou občana, drzosťou. Sklamali ma všetci tí mečiarovci (áno, jediné čo dosiahli bolo "klausovo" dokopanie k samostatnému Slovenskému štátu. Samozrejme neprehľadná privatizácia. Štátnu ideu si neskôr Mečiar privlastnil. Stál za ňou (rovnako tak ako "stál" za každým úspechom moravcových, či hokejistických a bohvie ešte akých dielčich víťazstiev, ktoré sa napriek všetkému marazmu ((ak môžem použiť tento termín, v súvislosti s mojou vlasťou)) tejto republiky podarilo získať skutočným vlastencom tejto krajiny. Nie rôznym politikom, ktorí nadávajúc na Ameriku, preháňajú sa po SVK na motocykloch "nenávidených" značiek a s "frajerským" nápisom USA na svojej koženej bunde, pokrytci).
Zdá sa, že koniec takejto politiky je v nedohľadne...Čo nás čaká s Ficom a čo po Ficovi?
Napriek všetkému smútku, ktorý cítim, keď si dnes, pred výročím Novembra 1989 spomínam na "stratené" roky, verím v ten sen, v budúcnosť a v demokraciu, pretože verím našim deťom, ale aj všetkým šikovným ľuďom, ktorí môžu vďaka vlastnej usilovnosti využiť výdobytok, ktorý nám už žiadny "mečiarodzurindoficiak" nemôže vziať: slobodu (oni posúvajú tento štát dopredu - usilovne študujú, cestujú, niektorí sa vracajú a niektorí aj poctivo platia dane zo svojich podnikateľských aktivít -dúfam, že im tá láska k svojeti vydrží). Osoh z toho budeme mať všetci. Aj tí menej šťastní.
Sloboda je (aj s holou riťou) viac hodná ako akýkoľvek zásah autoritárskeho štátu (ten mal tú "smolu", že nemal vlastnosti perpetuum mobile). To je odkaz tým, ktorí nepochopili, že sme "ako tak žili" vďaka režimu, ktorý je v nenávratnej minulosti, na smetisku dejín... Milí moji, z hovna sa naozaj bič upliesť nedá, maximálne na necelých štyridsať rokov...
