Predvčerom sa mi prihodilo, že na moje: "Dobré ráno!", neodpovedali asi tri ženy v zamestnaní, ktoré som stretol na chodbe, po nočnej, cestou do bufetu. Najprv som si (ešte pred zahrešením) povedal, že je asi blbý deň. Alebo sú zamyslené, alebo zdravím (po prebdenej noci) tichým, unaveným, nevýrazným hlasom. A - že ma jednoducho asi nepočuli.
Keď som na chodbe pred centrálnou sterilizáciou pozdravil pracovníčku, ktorú som si nikdy pred tým nevšimol, dôrazne a nahlas, akoby ma ani nezaregistrovala... Pohár mojej trpezlivosti..., no čo asi? - pretiekol... Rozčúlene som vyštekol: "Pani, slušnosť mi káže, aby som vás pozdravil! Mali by ste mať aspoň trocha "chochmesu", aby ste vedeli, že rovnakou slušnosťou, áno, a priam povinnosťou, je odzdraviť!" Takto, debilne:), infantilne, som si uľavil...
Potom som sledoval divadlo, pantomímu. Hru rúk, tváre a jazyka. Poriadny trapas...
Odišiel som do bufetu pre rožky, dal som si kávu na stojáka a spomenul na suseda, ktorý raz "cvičil" mladé dievča v autobuse, že či by sa jej ráčilo postaviť a pustiť sadnúť tú tetušku, ktorá stojí nad ňou. Bolo to pri Kramároch. Mladá sa dvihla a odkráčala na protézach, vytiahnúc barly, ktoré mala ukryté za sedadlom:"A ešte k tomu mala obrovskú páperovú vetrovku, takže ich zakrývala kapucňa aj plece. Myslel som, že zhorím od hanby, a okamžite som vystúpil za ňou, aby som sa ospravedlnil," citujem ho.
Ale, čo ja? Jediné čo ma utešuje je to, že zrejme nepochopila, čo od nej chcem. Ale môj "ksicht" musel hrať všetkými farbami...
Poučovať druhých sa neoplatí. Nikdy. Ani jedovať sa za hlúposti.
