Prístup pre dopravu je v poriadku, ale keď som zastavil pri budove, malsom problém s otočením. Iba preto, že tam bol rozhádzaný materiál azaparkované autá (šofér alebo pracovník bymal odstaviť na parkovisku pred krematóriom a potom sa vrátiť, tak ako to robia návštevníci).
"Privítala" nás zdevastovaná stavba a neporiadok v okolí (Milučkého krematórium, v súčasnosti rekonštruované, je mnohými považované za najkrajšiu budovu povojnovej Bratislavy). Celofánový koridor v provizórnom vchode a všadeprítomný bordel. Výstup po schodoch, po starej ceste, obohnaný páskou, takže musíte všetko obísť, ale to zistíte až po niekoľkých minútach. Zopár robotníkov, ktorí začali pracovať až počas obradu.
"Pre Elišku" som si prvý raz vypočul v zaujímavom aranžmáne za použitia vŕtačky a rakva sa vydala do útrob s Chopinom, klavír sprevádzala lopata. Cez dvere som počul všetko. Dúfam, že rodina nebohej to nevnímala rovnako ako ja. Mal som pocit, že rekonštrukcia nikomu "netrhá žily". Pre magistrát, alebo kompetentných (mesto je tu aj pre občana :), by malo byť jediné krematórium pre Bratislavčanov a okolie prioritnou stavbou. Upraviť harmonogram prác, zvoliť trebárs dlhšie smeny, pochovávať aj v neskorších hodinách. Na také niečo by sa mali nájsť motivačné finančné prostriedky. Nebohí, pozostalí (aj samotná krásna budova) na to majú nárok. Pohreb sa nedá reprízovať.
